Ja a on? Nikdy!

Životný kolotoč

Z pohľadu Toma

Tak toto sa vážne podarilo! Čudáčkin pohľad stál za to! Aj keď ma tie slová, čo povedala, trochu vyviedli z miery. No dobre, trochu dosť. Ešte nikdy mi žiadna baba nič takéto nepovedala. Každá sa mi doslova hádzala k nohám. Ale ona bola iná. No v žiadnom prípade by som si s ňou nezačal. Čudáčka je čudáčkou a ňou aj zostane.
S takýmito myšlienkami som prišiel domov, kde ma čakal obed na stole, navarený od mojej skvelej mamy.
,,Jee, dík," s chuťou som sa pustil do jedla.
,,Ako bolo v škole, Tom?" spýtal sa ma ocko.
,,Dalo sa. Ako vždy."
Po obede som vybehol schodmi do mojej priestrannej izby, vymaľovanej na modro. V rohu sa nachádzal písací stôl so stoličkou a učebnicami. Hneď oproti nemu bola posteľ. Ďalej sa tu nachádzali veci ako hi-fi veža, CD prehrávač, menšia telka, playstation 4, počítač a notebook. Boli sme jedna z tých bohatších rodín. Môj oco pracoval ako podnikateľ a mama sa držala na pozícii účtovníčky. Takže s mojím, o tri roky starším bratom Chrisom, sme si žili ako prasa v žite.

Pootvorené dvere sa rozleteli a dnu vbehol môj pes Oliver. Nepatril len mne, ale všetkým. Mal som ho veľmi rád, no často mi brával veci a zapatrošil ich, kde chcel. Presne ako v tej chvíli.
Schmatol do papule môj iPhone a trielil s ním preč.
,,Oliver! Stoj! Vráť sa!"
Prebehol som celý dom, kým sa mi ho podarilo chytiť a vytrhnúť mu oslintaný mobil z papule. Našťastie, nepoškodený.
,,Ty hnusák jeden!"
Kým som si utieral mobil do vreckovky, do obývačky zišiel Chris.
,,Čus, braček. Zasa si slintal nad nejakými babami v mobile?" uškrnul sa smerujúc tým na oslintaný mobil v mojej ruke.
,,Drž hubu, dobre!? A nezapáraj!" zavrčal som.
Neudržiavali sme medzi sebou obzvlášť dobrý, súrodenecký vzťah. Odcudzili sme sa. Chris odjakživa pomáhal otcovi vo firme. Ja som nemal najmenšieho tušenia, čím by som sa chcel živiť. Asi niečím podobným. Mojim rodičom neskutočne záležalo na tom, aký bude môj život v budúcnosti.

Namrzene som opäť prišiel do izby. Sadol som si na stoličku a s povzdychom vyložil nohy na stôl. Hm... ,Kde vlastne býva čudáčka? A čo asi teraz robí? Má nejakých súrodencov?' preblesklo mi mysľou. Nevedel som o žiadnom. Nevedel som ani to, ako sa volá. Nikdy ju nikto nenazval inak, ako čudáčka. ,Prečo ju vlastne tak volajú?' Mne rozhodne nepripadalo, žeby sa správala ako nejaká čudáčka. Obzvlášť nie po tom, čo mi v ten deň povedala.
Takýmito myšlienkami som ešte dlho zamestnával moju hlavu. Nevedel som ich vyhnať z mysle. Necítil som k nej nič, bolo to isté. Ale nejakým spôsobom som o nej chcel vedieť viac.
Každá baba s ktorou som doteraz chodil, bola pre mňa len podnet, aby som sa mohol ukázať pred ostatnými. Nič viac. Nič menej.
Vyšiel som na balkón, ktorý mám prepojený s Chrisom, aj s cigaretou v ruke. Rodičia nevedeli o tom, že fajčím. Našťastie. Chrisa som sa nebál. Keby mi náhodou vyrobil prúser, asi by som mu rozbil hubu.

Takéto dni sa u mňa opakovali každý deň. Životný kolotoč. No tento deň sa niečím odlišoval. Čudáčkou. Nevedel som ju vypustiť z hlavy, ani keď som už dávno ležal v posteli a snažil sa zaspať. Neviem, čím mi tá baba učarovala. Ale bol som presvedčený, že hneď na druhý deň o nej zistím aspoň jednu, základnú vec. Aj keď mi bola ľahostajná.

Ďalšia časť je na svete. 😊 Písala som ju celý deň. Síce je trochu nudná, ale je to také oboznámenie s Tomom. 😊 Snáď sa páčila. 😊
Ahojte! 😊😊