Ja a on? Nikdy!

Plač

Časť venovaná Smile5794 a dominika1178 😊😊 Na koho som zabudla, prepáčte... 😊 Nabudúce bude vaša 😊 Príjemné čítanie 😊😊

Cestou zo školy som si však uvedomila, že neviem, kde býva. Podišla som k Davidovi, ktorý kráčal s Tomom a ostatnými trocha pozadu.
,,David? Ty určite vieš, kde býva Elise. Zaviedol by si ma tam?"
Neušlo mi, ako zťažka preglgol. Čo sa len mohlo stať?!
,,No... Hej, jasné. Tu však musíme zabočiť doprava," ukázal rukou na vedľajšiu cestičku.
,,Idem s tebou, či to zvládneš sama?" prihovoril sa mi Tom.
,,Pravdepodobne to bude nadlho, takže David ma odvedie k jej domu a potom si budem musieť poradiť sama," mykla som plecami. Pritiahol si ma do náručia.
,,Tak sa drž. A ty mi ju postráž," otočil sa na Davida, ktorý stál obďaleč.
,,Pôjdeme len pár minút, neboj sa," prevrátil očami.
,,Dobre. Čavte," zamával nám na rozlúčku Tom a zmizol za rohom aj s Lucasom, Ericom a Matiasom.
,,My ideme nie?" usmial sa na mňa David. Mlčky som prikývla. Kráčali sme asi päť minút, keď zastal pred žltým panelákom. ,,Tu je to. Tretie poschodie. Mňa už potrebovať nebudeš, tak ahoj," mávol rukou a kráčal preč. Dokráčala som k vchodovým dverám. Našťastie boli otvorené. Ako som si mohla všimnúť, biely papier na výťahu oznamoval, že je pokazený. S povzdychom som si to vyšľapala až na tretie poschodie. Konečne moje oči spatrili drevené dvere s jej priezviskom. Teda, priezviskom jej otca, pravdepodobne. Zazvonila som na zvonček. Nič. Nijaké kroky, ani nič podobné nenapovedalo tomu, že niekto ide otvoriť. Skúsila som znova. A znova. Znova. Tentokrát som ruku na zvončeku podržala dlhšie. Stále nič. Z neznámeho dôvodu som mala zlý pocit, že vnútri predsa len niekto je. Vybrala som mobil z vrecka na nohaviciach. Roztrasené prsty sa snažili naťukať na klávesnici pár súvislých viet.

Elise, kde si? Bojím sa o teba. Stojím pred vašimi dverami a nikto mi neotvára. Ak si vnútri, otvor mi. Prosím.

Chvíľu som čakala. Zas a znova nič. Keď sa ani po ďalších piatich minútach neuráčila odpísať, skúsila som to inak. V kontaktoch som ťukla na ikonku s jej menom. Zvonilo. Dokonca som jej vyzváňanie počula cez dvere. Takže mobil mala doma. Avšak nezdvíhala. Poslala som jej ďalšiu esemesku.

Viem, že si tam! Mňa neoklameš!  Elise, no tak, otvor. Toto nie je riešenie. Čo sa stalo? Môžeme sa v kľude porozprávať. Len prosím, otvor tie dvere!

So slzami v očiach som si sadla na schody. Čo keď si niečo urobila?! Alebo čo ak naozaj nie je doma a zabudla si mobil? Všemožné teórie mi behali po rozume. Ktorá však bola správna?!
Už-už som chcela odísť preč, keď vtom sa dvere otvorili a stála v nich Elise. Teda, iba nejaká jej podobizeň. Inokedy veselá osôbka stála predomnou s fialovými kruhmi pod očami, ktoré boli navyše opuchnuté od plaču a celé červené.
,,Kto si a čo si urobila s Elise?" užasnuto som sa spýtala.
,,Stále som to ja, nemusíš sa obávať. Viem, že vyzerám hrozne," hlesla potichu a pobrala sa dovnútra.
Ja hneď za ňou. Nepotrebovala som, aby mi zavrela dvere pred nosom, keď som si dala takú námahu, aby mi ich vôbec otvorila. Došli sme až do jej izby, ktorá bola zladená do fialovo-žltej. Nábytok obsahoval veľkú skriňu, posteľ, menší písací stôl a nočný stolík. Všade sa povaľovali vreckovky. Usadili sme sa práve na tú posteľ, kde som si ju vtiahla do objatia. Rozplakala sa mi na pleci. ,,Ach, Mia! Ani nevieš, ako to bolí! Ako to trhá srdce!"
,,Ale čo, Elise? Čo sa stalo? Povedz," naliehala som.
,,Ro-rozišššla som sssa s D-davido-om," vzlykala.
,,Čože?!" vypúlila som oči. ,,Ako to?! Prečo?!"
,,N-neklapalo nám to sp-spolu. T-to povedal. A ja-a s ním súhlasí-ím."
,,Tak prečo tak vyvádzaš?" pohladila som ju po chrbte.
,,Ty to necháp-eš. Bol moja prv-vá láska. Ak ner-rátam tú v škôlke," smrkla.
,,No tak. David z toho tiež nie je nadšený. Celý deň bol tichý a zachmúrený. Takmer s nikým sa nerozprával. Vzalo ho to. Nie tak ako teba, ale aspoň trochu určite," upokojovala som ju ako sa dalo.
,,Vážne?"
,,Áno. Neklamem ti. Navyše v škole sa toho udialo veľa a možno, že by si teraz neplakala len ty, ale aj ja."
Po jej vyzvaní som jej rozpovedala všetko. Od hádky s Tomom až po uzmierenie. Pri Rómeovi a Júlii jej aspoň na moment myklo kútikmi úst.
,,Takže práve vtedy, keď chýbam, sa toho udeje najviac, čo?"
,,Asi. Už to tak má byť," mykla som plecami, zatiaľ po niekoľkýkrát v tento deň.
,,Som tak rada, že ťa mám. Nebyť teba, som niekde v depkách," schúlila sa na posteli do klbka.
,,Ale nepreháňaj. Pozri, čo keby sme si pozreli nejaký film pri teplom kakau? Upokojíš sa a na chvíľu zabudneš," pousmiala som sa.
,,To neznie zle. Nemohla by si tu rovno prespať?" spýtala sa s nádejou.
,,No... Asi nie. Zajtra je predsa škola a nemám tu učebnice ani oblečenie," zaváhala som.
,,Oblečenie ti požičiam a naučíme sa spolu, z mojich učebníc. Potom ráno s tebou pôjdem po školskú tašku. Prosím zostaň. Potrebujem oporu."
,,Počkaj, a čo keby som si zaskočila po veci teraz? Bola by som o chvíľu tu."
Po dlhom premýšľaní napokon prikývla. Rýchlo som vybehla von a utekala smerom domov. V kuchyni pri jedálenskom stole sedela teta s Natalie.
,,Jee, ahojte!" objala som Natalie a tete dala pusu na líce. ,,Len som sa chcela spýtať, či by som mohla dnes spať u Elise. Je v trošku zlej situácii a potrebuje rozptýliť."
,,A čo škola?" opýtala sa teta.
,,Ráno by sme do nej normálne nacupitali." Usmiala som sa.
,,Dobre, bež si vziať veci. A obedovať nebudeš?"
,,Niečo si u nej dám. Nemaj strach," žmurkla som a hodila do školskej tašky potrebné učebnice spolu s pyžamom a oblečením do školy.
,,Majte sa!" zakývala som im a utekala naspäť k Elise. Bola v naozaj zlej situácii a vedela som, že ma potrebuje. Cestou ma takmer zrazilo auto, tak som k nej letela.
,,Tak som tu!" zvolala som, keď mi otvorila dvere a privítala ma vrelým objatím.
,,Naozaj ti to netrvalo dlho."
,,Vravela som ti. Choď vybrať film a ja zatiaľ urobím kakao," vpálila som do kuchyne.
Keď som došla do obývačky s dvomi kakaami v rukách a pozrela sa na film, užasnuto som pokrútila hlavou.
,,Naozaj sa chceš pozerať na toto? Na vine sú hviezdy?  Veď ti to ešte viac zhorší náladu."
,,Nechaj tak. Chcem sa dívať na toto," načiahla sa po pohári.
,,Ako myslíš." Pohodlne som sa uvelebila v kresle s kakaom v lone a pozerala príbeh Hazel Grace a Augustusa Watersa. Už vtedy som vedela, že na konci sa slzám neubránim. Bol to jednoznačne jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Ale nie práve v tomto období. Skôr by som uvítala nejakú komédiu, než toto.
Asi v polke filmu mi zapípal mobil. Arogant. Musela som sa usmiať.

Si doma? Alebo ešte stále u Elise?

U nej. Prečo?

Či nechceš, aby som pre teba skočil. Ako je na tom?

Povzdychla som si.

Zle. Ani ju nespoznávam. Dnes prespím tu a zajtra ideme do školy. Obidve.

Tak sa pekne vyspi. Zajtra sa vidíme. Pozdravuj ju odo mňa. Ľúbim ťa. :) :*

Aj ty. :) Budem. Aj ja teba. :* :*

Týmto sme našu konverzáciu ukončili. Chvíľku som pozerala a pritom si pochlipkávala kakao, keď sa ozvalo buchnutie dverí. ,,To budú rodičia," zašepkala Elise.
,,Zlatko, sme do..." nedokončili. ,,Á, my máme návštevu. Ty budeš asi Mia, však?" spýtala sa milo jej mama.
,,Áno, teší ma." Usmiala som sa.
Nakoniec to bol veľmi milý manželský pár. Večer v posteli v Eliseinej izbe som premýšľala nad tým, aké by bolo mať takých rodičov. Bola by som konečne šťastná a s Natalie by sme mali poriadnu rodinu. To však už nikdy mať nebudeme.
S týmito myšlienkami som zaspala hlbokým spánkom spravodlivých.

PREKVAPENIE!!! 😊😊😁😀😍😘😘😘😘 Pre vás!! 😊😊 Ste nečakali, čo? 😂😂 Toto je kapitola, ktorá je tvorená z lásky, je dlhá a je pridaná ani nie po 24 hodinách!! 😀😊😊 Sa mi chcelo písať. 😊😊 Tak si ju užite, dúfam, ze vám to aspoň trochu zdvihlo náladu. 😊😊😍😘😘😘
Hi liebe guys!! 😂😂😂😂😂

Poninopol😻