Ja a on? Nikdy!

Vyhadzov!?

Z pohľadu Mie

Ďalší deň ubehol ako voda a ja som zasa vstávala do školy. So strachom. Bála som sa toho, že hneď ako do nej vojdem, budú sa mi všetci smiať. Kvôli tomu, aký mám život. Ten hnusák to určite všetkým vykecal.
Práve som zabuchla dvere na mojej skrinke, keď sa za mnou ozval hlas.
,,Mrzí ma to. Nevedel som, že prežívaš niečo také hrozné."
Sukničkára dokáže niečo mrzieť? ,,Načo sa s tým zaťažuješ? Choď si radšej za svojou bandou!"
Schmatla som tašku a chcela som ísť preč. Zastavila ma jeho ruka na mojom zápästí.
,,Počkaj!"
Prudko som sa otočila.
,,Daj mi už konečne pokoj! Nezaujíma ma NIČ, čo sa týka teba!"
Vytrhla som sa mu a po schodoch prišla do triedy.
Zdalo sa, že nikto o ničom nevedel. Žeby to nikomu nepovedal? To sa na neho nepodobá.
Rýchlo som sa posadila na svoje miesto a čakala na profesora chémie. Po chvíli, keď vstúpil do triedy, sa začal znova ten úmorný deň v škole.

Z pohľadu Toma

Cez veľkú prestávku sa našej partie David s úškrnom spýtal:
,,Ako zosmiešnime čudáčku dnes?"
,,Nijako," ozval som sa.
Všetci sa na mňa pozreli ako na debila.
,,Ako to myslíš, že nijako?" zarazene sa spýtal.
,,Proste nijako. Nechcem ju zosmiešňovať."
,,Ty si sa pomiatol?"
,,Nie. Čo tým získame, keď ju budeme pred všetkými neustále ponižovať? Nič. Tak do nej stále nezapárajme."
Zazvonilo na hodinu. Všetci sa pobrali na svoje miesta. Okrem Davida, ktorý je môj spolusediaci.
,,Si normálny!?" spýtal sa ma.
,,Chcem byť."
,,No teraz určite nie si! Sa spamätaj! Za chvíľu ju tu budeš vodiť za ručičku!"
,,Nič o nej nevieš! Nevieš, prečo je taká zatíchnutá, nevieš ani, prečo je zakaždým taká unavená a má kruhy pod očami, a sakra nevieš ani to, aký má ťažký život! Tak mi nehusti do hlavy hlúpe reči!" zavrčal som.
,,Hej!? Tak aký má život!? Povedz!"
,,Nemôžem ti to povedať! Pochop to! A nechaj to už tak. Len jedno od vás chcem. Aby ste jej všetci dali pokoj a nezapárali do nej."
Pokrútil nado mnou hlavou, no nakoniec to pochopil a prikývol. Už asi viete, prečo je David môj najlepší kamoš. Môžem mu plne dôverovať. Viem, že ma nesklame.
Po vyučovaní som zachmúrený prišiel domov. Pri večeri do mňa zapáral Chris.
,,Čo je bráško? Nebodaj ťa nejaká baba odmietla?"
,,Drž hubu!" zvolal som.
,,Ouu, takže som trafil do čierneho?" uškrnul sa.
,,Ešte raz sa ozveš, tak..."
,,Tom! Chris! Okamžite prestaňte! Ste bratia, tak sa podľa toho správajte!" zvolala mama.
Nenávistne som sa pozrel na Chrisa a odpochodoval do mojej izby. To je taký debil! Musí stále zapárať!? Len preto, že je starší o chabé 3 roky! Nech sa pekne-krásne niekam strčí. Je mi jedno kam, ale nech ho nemám na očiach!

Z pohľadu Mie

,,Mia? Kde je ocko?" spýtala sa ma Natalie pred spaním.
,,Ocko? Ehm... on je ešte v práci."
Nestihla som to ani dopovedať, už buchli vchodové dvere. Zbehla som dole schodmi.
,,Otec?"
,,N...nechchaj takk, Mmia."
,,Ocko. Prečo nám toto robíš?" po lícach mi tiekli slzy.
,,Nechajj takk. Vyyhodili mma z prácce."
,,Čože!?" zdesene som zvolala.

Trochu kratšia, ale aspoň niečo. 😀 Dúfam, že sa páčila. 😊
Ahojte! 😊

Poninopol❤