Ja a on? Nikdy!

Najkrajšie modré oči na svete

Časť venujem dorinapodova, 5Dada5, MiaRosser, EliKa20, LadyDomka a Evu3582 😊😊 Užite si túto časť. 😊😊

Na druhý deň ráno sme s Elise vyrazili do školy o niečo skôr. Hlavný dôvod bol, že som nechcela, aby depkárčila v opustenom byte. Totižto, jej rodičia odchádzali každý deň okrem víkendov, skoro ráno do práce.
A tak sme si vykračovali po chodníku smerom do školy, keď sa za nami ozval výkrik našich mien.
,,Mia, Elise, počkajte!" pribehol k nám zadýchaný Lucas. ,,Neviete, kde je David? Nebral mi mobil."
Videla som, ako Elisina tvár nadobudla divnú grimasu, keď započula Davidovo meno.
,,Nie, nevieme, čo je s ním. Ale určite príde do školy, neboj sa." S úškľabkom, čo sa mal podobať na úsmev, som povzbudzujúco chytila Elise za plece.
,,Je to v pohode," pošepkala mi.
Zbytok cesty ubehol v pohode. Rozprávali sme sa o všelijakých blbostiach. Ako napríklad škola, známky, profesori a tak. Bola pravda, že môj prospech sa od kamarátstva s Tomom oveľa zlepšil. Mnohé predmety som vytiahla dokonca na dvojky. Čo bol v mojom, už omnoho menej rozvrátenom živote, veľký krok k dobrému.
Pred školou sa zhromaždili skupiny študentov. Nič nezvyčajné. Takto to fungovalo každé ráno. Starší študenti si dokonca zapálili cigaretu a, úprimne povedané, každému to bolo jedno. Boli predsa dospelí, tak prečo to riešiť?
Predrali sme sa až ku vchodu. Tom a ostatní chodievali na zvonenie, takže, pochopiteľne, nikde neboli.
Pri "križovatke" chodieb sme sa s Lucasom rozlúčili.
,,Majte sa!" zamával nám a zmizol v jednej z nich.
,,Celkom milý chalan, nie?" nadviazala rozhovor Elise po príchode do triedy.
,,Len s ním nezačni chodiť, prosím ťa. Naozaj mi stačí jedna zlomená Elise, nepotrebujem ju dvojnásobne," zahorekovala som a sadla si do lavice.
,,Kto povedal, že sa mi páči? Sama si videla, že sa správal ohľaduplne, tak prečo ho za to v tichosti nepochváliť?" zasmiala sa.
,,Mne to pripadalo trocha inak, ale nevadí. Ja už prestávam chápať mnohým veciam." Buchla som učebnicu fyziky na lavicu.
Do triedy sa postupne začali schádzať naši spolužiaci. Medzi nimi aj tí, ktorých som nenávidela najviac a ktorí sa mi ešte stále posmievali a pohŕdavo zazerali. Napríklad Simon, Jessica a Amanda. Amber a Julie z neznámeho dôvodu chýbali. Aspoň bol väčší pokoj.
Vyučovanie prebehlo ako každé iné. Nič zvláštne. Predsa len, škola je každodenný kolobeh nášho života, bez ohľadu na to, či sa v nej nachádzame alebo nie. Učíme sa celý život.
Po vyučovaní ma pri skrinkách čakal Tom. ,,Prečo si ma neprišla pozrieť cez prestávku?" zachmúril sa. ,,Čakal som ťa."
,,Prepáč, ale Elise na tom stále nie je najlepšie. Robila som jej spoločnosť. A nevyhováraj sa na mňa, mohol si za mnou prísť," s úsmevom som mu brnkla po nose.
,,Nemohol. Totiž, mal som s chalanmi dôležitú partičku kariet," zasmial sa.
,,Jáj, takže ty takto! So svojou bandou mastíš karty namiesto toho, aby si zdvihol svoj zadok a prišiel skontrolovať, čo robí tvoja milovaná!"
,,Hmmm..." zamyslel sa s úškrnom. ,,Áno. Áno, máš pravdu."
Nato sme vykročili von z tej odpornej, veľkej budovy. Neznášala som ju, aj keď moja šikana viac-menej utíchla. Nikdy som nezabudla na tie neprávosti, čo sa mi napáchali.
,,Tak, ja idem, mama potrebovala s niečím pômocť." Vtisol mi bozk na pery a už ho nebolo. Ako to robí? Zmizne si len tak nebadane, akoby... bol čarodejník? Pri tej predstave som sa musela usmiať. Čarodejník Tom. Vtipná predstava, nie?

Väčšina študentov a detí sa vždy ponáhľa zo školy domov, aby si odložil tašku a mohol ísť von. U mňa sa to však ani v tento deň tak nedialo. Hlavne preto, lebo som nemala ísť s kým. A tak som zamierila na cintorín. Nebola som tam poriadne dlho.
Tentokrát však zo mňa nevyšlo ani slovko. Nebolo mi do reči. Len som tam sedela a hľadela do prázdna. Kým ma nevyrušil mobil. Teta. ,,Áno?" ohlásila som sa.
,,Mia, išla som s Natalie do mesta, kúpiť nejaké oblečenie. Budeš doma sama, tak žiadne blbosti!" zasmiala sa.
,,Neboj sa, na žúrky je ešte skorý čas," zamrmlala som. Na to mi nič nepovedala a so smiechom zložila. Pomaly som sa zdvihla a kráčala smerom domov. Moja nálada značne poklesla. Bodaj by nie, keď ma doma čakala tichá domácnosť. Doslova.

Zvalila som sa do postele a zaspala. Bez obeda, či večere. Hlad ma nezmocňoval. Spala by som kľudne aj tri hodiny, keby ma nevyrušil zvonček.
,,Už idem!" pretrela som si rozospaté oči a zbehla dole. Stál tam Tom s hnevom v očiach. ,,Čo tu robíš?" nechápala som.
,,Oco zasa vystrájal," mávol rukou. ,,Ehm... Mohol by som dnes u teba prespať?" nervózne sa poškrabal na zátylku.
,,Jasné," odstúpila som od dverí.
O pár minút nato sa mi zatvárali oči v náručí chalana, ktorý mi ani náhodou nebol ľahostajný a mal tie najkrajšie modré oči na svete.

Táto časť je asi najhoršia, čo som kedy napísala... A ani náhodou mi nepíšte, že nie je, lebo je! 😐😐😐😑😕 Vôbec ma nič nenapadá, preto bývajú časti tak zriedkavo... 😐😐 No, pomaly, ale isto sa tento príbeh blíži ku koncu... 😯😐😐😊 A mám zlú náladu... Možno sa to odráža na tej časti 😐😐 Asi ste si všimli, že niekedy ani neodpovedám na komentáre, je to preto, lebo na wattpade už veľa času netrávim... Neviem prečo... 😐
Ahojte! 😊😊

Poninopol😻