Ja a on? Nikdy!

Je koniec

Časť venujem adela_2006 , batmanbebe a  MBellarose1 😊

Nechcel to spraviť, je spitý na mol.
                                                             -Matias

Jasné. A to ho malo ospravedlniť. To, že milý Tom sa opil a neuvedomil si, že sa bozkáva s inou. Možno, že keby som tam neprišla, diali by sa isté veci na záchodoch. Pri tej predstave sa mi z očí spustili ešte väčšie vodopády sĺz. Ako som mohla byť taká naivná? Na vlastnej koži mi dal pocítiť, aký je sukničkár a pokrytec. Tak prečo som aj napriek tomu uverila môjmu srdcu a nie rozumu?! Otázok a vyčítania bolo mnoho. Nakoniec som len bezvládne ležala na posteli. Oči nevládali neprestajne roniť ďalšie a ďalšie slzy. Ako by mohli?! Ak vyroníte hektolitre sĺz v jednu hodinu, vedzte, že tie ďalšie dve už nevládzete. Nemôžete. Proste sa to nedá.
Zaspala som s pocitom úzkosti, smútku a nahnevanosti na modrookého chalana, ktorý mi zlomil srdce na dve polovice a nemilosrdne ho zadupal do zeme.

Ráno som sa zobudila o dve hodiny skôr, než obyčajne. Moje vyplakané oči odmietali zotrvať zatvorené, musela som vstať a ako múmia zísť do kuchyne. Prvýkrát v živote moje chuťové bunky ochutnali kávu. Nápoj, ktorý z rozospatých ľudí spraví svieže rybičky. Na prebratie možno účinkovala, nie však na zlomené srdce.
,,Mia. Prečo nespíš?" Oproti mne si prisadla rozospatá teta. Dobre vedela, že pýtať sa ma na otázku typu ,,si v poriadku?", je úplne zbytočné.
,,Nemôžem." Zahniezdila som sa na stoličke s hrnčekom horúcej kávy v ruke.
,,Viem, že sa musíš cítiť hrozne. Ale skús sa cez to nejako prekusnúť. Je víkend, necháš si usporiadať myšlienky." S týmito slovami ma pohladila po ruke.
,,Toto sa už nevyrieši. Stratil moju dôveru." Oči sa mi znova zaplnili slzami. Ak to vôbec bolo možné. ,,Prepáč, teta, ale idem si ľahnúť. Vonku je predsa ešte tma a v noci som toho veľa nenaspala." Pomalými krokmi som prešla až do izby. Naozaj veľmi som sa snažila aspoň na malú chvíľu zažmúriť oka, ale nepodarilo sa. Keď som sa asi o hodinu neskôr videla v zrkadle, takmer mi zabehlo. Doslova čierne kruhy pod očami mi len potvrdzovali vzhľad zombie. Nerozčesané vlasy sa posplietali do menších gučí. Samotné oči podliate krvou, akoby som len deň predtým žúrovala naplno. A pritom som to nebola ja, kto žúroval...

Celý deň sa vliekol až príšerne pomaly. Modrastá obloha sa zatiahla a tým zmenila svoju farbu na sivú, niektorými miestami až tmavomodrú. Práve som sedela pri okne a premýšľala nad včerajškom, pričom ma nepríjemne pichalo pri srdci, keď mi začal vyzváňať mobil. Arogant.
So zúrivosťou som ho vypla. O pár minút však začal zvoniť znova. Neprestával. Po každom ohlásení prichádzajúceho hovoru, sa môj prst zľahka dotkol displeja na mobile a tým ho umlčal.

Stretnime sa o 15:30 v parku. Prosím.

Oznamovala esemeska. Ani mi nenapadlo odpovedať. Iba čo mi zasa vhŕkli slzy do očí.
Schytila som kabát z vešiaka a zamierila si to na miesto, kde som mohla v tichosti premýšľať. Cintorín. Prečo nie? Chodievala som tam už za čias mojej šikany. Šikany od koho? Od Toma Maycona, ktorý mi práve zlomil srdce. Na celej čiare.

Z kamenného múrika na hrobe mojej mamy sálal chlad. No aj napriek tomu som si naň sadla. Studený vietor mi strapatil vlasy a prenikal až do špiku kostí. Striaslo ma. Ústa nevydali za celú dobu, čo som tam presedela, ani jediný hlások. Nebolo mi do reči. Jednoducho som chcela len premýšľať nad záverom, ktorý plynul z môjho života. Čo som mala robiť?! Stále dokola sa v mojej hlave ozývalo: Ak ti osud neprial doteraz, nebude ti priať nikdy!  Bola to pravda? Naozaj je život až takýto krutý? Samozrejme, má aj svoje svetlé chvíle. V mojom živote sa však oveľa viac objavovali tie temné. Jednu takú som práve prežívala.
Myšlienkové pochody sa uberali smerom, akým chceli. Stále viac a viac zabiehali do kútov môjho mozgu a vyťahovali stadiaľ minulosť.
Keď vtom som započula kroky. Znova predomnou stál chlapec s hnedými vlasmi a tými najkrajšími modrými očami na svete. Stále to bol niekto, kto mi pomáhal zosvetliť tie temné chvíle v živote. Lenže zrovna tento chlapec stratil moju dôveru. Úplne.
,,Ako si ma tu našiel?" spýtala som sa s horkosťou v hlase.
,,Vedel som, že tu budeš." Uprel na mňa svoje kukadlá.
,,Dobre. V tom prípade si môžeš dať spiatočku. Nechcem ťa ani vidieť."
,,Prečo sa nemôžeme normálne porozprávať?" rozhodil rukami.
Pomaly som podišla k nemu. ,,Vieš prečo? Pretože moju dôveru si už dávno stratil! Nestojíš mi ani o tých pár slov, prehodených s tebou! Za všetko si môžeš sám. TY si sa bozkával s tou hnusnou kravou na diskotéke! TY si sa opil do nemoty! JA nie! Prepáč, ale toto fungovať nemôže. Sklamal si ma. Je koniec, Tom," posledné tri vety som šepla. Čudujem sa, že ich vôbec počul.
,,Nemôže byť koniec! Chápeš?! Nemôže!" Pôsobil tak zúfalo, až mi ho bolo ľúto.
,,Ale môže," smutne som prikývla a odkráčala preč.

Uf! 😥 Rýchlo odfláknutá časť, a mizím se učit!! 😢😢😀😀 Tak si ju užite 😊😊 Tom a Mia sa nám po dlhej dobe od seba odtrhli 😱💔 Škoda, nie? 😥😱💔💔
Hi, my liebe guys! 😊

Poninopol😻