Ja a on? Nikdy!

Škola, škola a zasa škola!

Zvuk budíka o 6:00 a ešte k tomu v pondelok ráno bol vážne nepríjemný! S obrovskou nechuťou som ho vypla a vyhrabala sa z postele. Po došuchtaní do kúpeľne moje srdce prekonalo infarkt. Jasné, ako každé ráno. Oči opuchnuté, bledá tvár a vlasy? Akoby ma práve kopla elektrina. Nadobudla som dojem, že zakaždým, keď som prežívala pokojný spánok, mi po izbe chodil nejaký škriatok s elektrinou a svoju zlosť si vybíjal na mojich vlasoch. Rýchlo som schytila hrebeň a ako-tak dala dlhé rovné a hnedé háro do poriadku. Presne také, aké ho mala moja mama. Odjakživa sme mali podobnosť vo viacerých veciach. Bola som na to patrične hrdá.
Po rannej hygiene som v izbe schytila rifle a nejaké tričko. Nemala som toho v skrini veľa. Hm... Prečo asi? Správne, neboli sme na tom finančne najlepšie. Otec sa snažil a v robote preto strávil aj celý deň. No a mama... Zomrela, keď som mala 10 rokov. Zanechala mi len náhrdelník s príveskom strieborného srdiečka. Nenosila som ho. Mal svoje čestné miesto na poličke nad posteľou. To jediné mi po nej zostalo.

Z premýšľania ma vytrhol prostý fakt, že mám zobudiť moju mladšiu sestru Natalie. Mala 8 rokov.
Vbehla som k nej do izby a opatrne ju zobudila. Unavene zaklipkala očami a spala ďalej.
,,Natalie, no ták. Už teraz meškáme. Poď, vstávaj, nech môžeme vyraziť do školy."
Odkedy som trochu dospela, starala som sa o Natalie a domácnosť ja. Otec aj tak nemal nikdy čas. Ale nevyčítala som mu to. Predsa len, snažil sa nás uživiť. Aj keď, v posledných dňoch chodil domov takmer každý deň opitý. Ostávalo mi len dúfať, že tomu neprepadne úplne.
,,Mia, ešte 5 minút," zamrnčala.
,,Natalie, máme 10 minút na to, aby sme dorazili na vyučovanie. Takže ak si nepohneš, neviem ako presvedčíš otca, aby ti napísal ospravedlnenku."
Konečne to pochopila a vyliezla spod periny.
Po raňajkách sme sa behom vydali do školy. Ona odbočila iným smerom, pretože ja som už nejaký ten čas chodila na strednú do prvého ročníka. Nebola som z toho ani trochu nadšená. Nemala som žiadnych kamarátov. Prezývali ma len jedným menom. ČUDÁČKA. Tú prezývku som si, samozrejme, nevymyslela ja. Dali mi ju ostatní. Zvykla som si na to až tak, že mi to prestalo vadiť.
Do triedy som prišla na zvonenie. Hneď ako som si sadla na svoje miesto do zadnej časti triedy, môj spolužiak Simon začal zapárať.
,,Čudáčka nám prišla!" Všetci sa rozrehotali. Nevšímala som si to. Po chvíli do triedy vošla profesorka. Hodina francúzštiny. Neučila som sa.
,,Dnes nám môže prísť niečo povedať po francúzsky... Mia Leenová," vyhŕkla zo seba suverénne, po otvorení triednej knihy.
S povzdychom som si zobrala žiacku knižku a prišla k tabuli. Cestou sa potichu ozývalo:
,,Čudáčka ide k tabuli!"
,,Utíšte sa!" zvolala učiteľka. ,,Tak, Mia, povedzte mi, ako sa povie po francúzsky slovíčko jesť."
Nevedela som. Dávala mi ďalšie a ďalšie slovíčka, až som napokon vyviazla so slabou dvojkou. Čudovala som sa ako som to dokázala.
Ďalšia hodina bola matematika. Tupo som zízala von oknom a premýšľala.
,,Mia, vnímaš ma?"
Zmätene som sa pozrela na nášho profesora matematiky.
,,Ehm... áno."
,,Prečo mi potom neodpovedáš na moju otázku? Pýtal som sa ťa, či sú tieto uhlopriečky na seba kolmé alebo nie." Nadvihol obočie s nečitateľným výrazom v tvári.
,,Umm... Nie," šepla som.
,,Zle! Predsa to musíš len voľným okom vidieť, že SÚ."
Triedou zašumel tichý smiech.
,,Nabudúce lepšie počúvaj môj výklad, Mia."
Prikývla som. Ostatné hodiny prebehli až šialene pomaly. Keď som sa konečne prezúvala pri skrinkách, chodbou sa rozľahol smiech. Obzrela som sa a uvidela prichádzať skupinu chalanov. Ach nie, druháci! Túto bandu poznal asi každý. Boli to známi, arogantní grázli s povesťami sukničkárov. Keď prechádzali okolo mňa, jeden z nich, úplne na kraji, do mňa narazil a ja som si udrela hlavu o skrinku.
,,Auu," sykla som od nevídanej bolesti. ,,Dávaj si pozor, čudáčka, lebo nabudúce z tvojho ksichtu zostane fašírka. A tie ja naozaj neznášam," zahlásil, na čo sa ostatní rozrehotali.
Vrhla som naňho nenávistný pohľad. Poznala ma dokonca CELÁ škola pod tým otrasným menom. Čudáčka. Naozaj SUPER.

Kým som prišla domov, parádne sa rozpršalo. Ani počasie mi v ten deň neprialo. Bola som zmoknutá ako myš. Hodila som tašku do kúta, vzala dáždnik a vydala sa na jediné miesto, kde do mňa nikdy nikto nezapáral. Cintorín. Naozaj som sa len tam cítila dobre. Prišla som, ako napokon vždy, k hrobu mojej mamy. Aj napriek hustému lejaku som si sadla na mokrý múrik pomníka. Na toto miesto som chodievala každý deň. Bez výnimky. Či bola búrka alebo svietilo slnko.
,,Ahoj, mami. Vieš, je mi za tebou veľmi smutno. Chýbaš nám. Ale neboj sa, zvládame to. Natalie sa učí dobre, ja trochu horšie. Ešte stále ma volajú čudáčka, ale nemusíš sa trápiť, zvykla som si na to. Aj otec sa má dobre. Začal trochu piť, ale sľubujem, že naňho dohliadnem, aby do toho nespadol úplne. Verím, že na nás zhora dávaš pozor. Takisto pevne dúfam, že ti je na druhom svete lepšie ako nám tu. Ty si to zaslúžiš. Teraz sa maj. Sľubujem, že prídem aj zajtra." Zarmútená som sa postavila a pomaly odchádzala preč. Ďaleko, preďaleko od miesta, kde odpočívala osoba, ktorú som mala za svoj život najradšej. A nikdy som ju neprestala mať rada, aj keď ma opustila v tej najnevhodnejšej chvíli.
Jediné, čo mi pomáhalo prekonať môj hnusný život bolo vyrozprávanie sa mojej mame, i keď ma nemohla počuť.

Prvá časť príbehu Ja a on? Nikdy! Dúfam, že sa páčila. :) Táto časť bola trochu smutná, ale ostatné by už také nemali byť. :)
Ahojte! :)