Ja a on? Nikdy!

Rozlúčka

A na záver časť venovaná Pineappleonly a Smile182002 😊😊😊 Ďakujem za všetko!!! 😘😊

Mohlo sa takéto niečo stať? Mohol sa so mnou život ešte viac hrať a týrať ma?
Dievča, ktoré mi ukázalo krásu pevnej duše... To dievča, ktoré ma naučilo, čo je to láska a že nezáleží na postavení, množstvu peňazí, či kráse, iba na obyčajnom charaktere.
To ma pomaly, ale isto opúšťalo. Nechávalo ma samého len so spomienkami na ňu...
„Som voľný..." zopakoval som so zlomeným hlasom a venoval jej posledný pohľad. 

V triede som sedel ako kôpka nešťastia, keď som spozoroval pri sebe pohyb. 
,,Už som ti hovoril, ako  si to dosral?" ozval sa David. 
,,Nemusíš mi to hovoriť, sám viem, že som k*kot..." zavrčal som. 
,,Možno by som ti pomohol... Ale vieš, v podstate si za to môžeš sám." 
,,Za to môže moja chorá, chľastom poliata hlava." 
,,Lenže tá hlava je súčasťou teba, takže sa na ňu nevyhováraj. Proste si nenapraviteľný pako."
Zložil som si hlavu do dlaní. Práve v tej chvíli ma nemohlo utešiť nič. Jedine... Miino odpustenie.

Z pohľadu Mie

Prekvapilo ma, keď mi teta oznámila, že sa sťahujeme. Spočiatku som nesúhlasila, predsa len, zanechala by som tu štvrtinu môjho života. Potom mi však došlo, že potrebujem začať odznova. Bez Toma Maycona, bez všetkých zlých spomienok. Aj keď... tie zostávajú navždy.
Do týždňa sa stihlo všetko vybaviť. Prestup do inej školy, vyzdvihnutie otca z liečebne, zariadenie sťahováku... Vlastne sme toho až tak veľa nepotrebovali. Teta mala doma všetko potrebné.

Posledný krát som si prekontrolovala všetky veci a zazipsovala kufor. Chcela som zísť do kuchyne, keď vtom sa niečo zalesklo na poličke. Mamin náhrdelník s príveskom srdca. Úplne som naň zabudla. Vzala som ho do dlane, ktorá začala v okamihu nepríjemne páliť. Nebolo to však tým náhrdelníkom. Skôr niečím iným. Úzkosťou. Úzkosťou z toho, že opúšťam niečo, čo mám rada. Môj domov.
,,Tak čo? Pobalená?" usmievala sa vľúdne odo dverí teta.
Smutne som prikývla. ,,Myslíš, že je správne odísť? A zanechať tu toto všetko?" spýtala som sa šeptom.
S povzdychom ku mne pristúpila. ,,Niekedy je dobré začať nový život. Zanechať za sebou minulosť a žiť prítomnosťou. Uvidíš, zvykneš si veľmi rýchlo. A zabudneš. Tak ako zabudli mnohí vôkol teba," privinula si ma do náručia.
,,Myslím, že máš pravdu." Fľochla som na hodiny, ktoré ukazovali 18:37.
,,Nastal ten správny čas, Mia. Choď sa rozlúčiť so všetkými blízkymi."

Prvé kroky viedli na cintorín. Ako zakaždým, sadla som si na kamenný múrik a so slzami stekajúcimi po lícach rozprávala. ,,Mami, sťahujem sa. Už nebudem bývať blízko teba, ale kilometre ďaleko. Všetko mi tu bude chýbať. Avšak, ako povedala teta, treba ísť ďalej. Určite vieš, že som ťa mala vždy veľmi rada. Nikdy nezabudnem na chvíle strávené s tebou, mami... Nikdy. Odpočívaj v pokoji. Sľubujem, že za tebou ešte prídem. Síce budem od teba vzdialená, prídem."

Po telefóne som si dohodla stretnutie s Elise a Davidom. Už z diaľky bolo vidieť ich postavy. Stáli vedľa seba so smutnými pohľadmi. Nie, nepohádali sa ani nič podobné. Neskôr som sa dozvedela, že to bolo kvôli mne. Elise mala uplakané oči, David tiež nevyzeral najlepšie.
,,No ták, dievča, vzchop sa! Máš veľa kamarátov, bude to v pohode. Všetko dobre dopadne," mrmlala som jej do ucha, kým sme stáli v objatí.
,,Ty si z mojich kamošov bola najlepšia. Kto mi bude liečiť zlomené srdiečko? Hm? A kto mi bude pomáhať na francúzštine?" fňukala.
,,To zvládneš, neboj sa. Všetko zvládneme. Spolu," trpko som sa usmiala.
V Davidovom objatí som pobudla trošku dlhšie. Napočudovanie, Elise to nevadilo.
,,Ták, Miuškaaa, decko moje, budeš mi chýbať. Prídeš ma ešte niekedy pozrieť, však? Inak budem smutný," odul spodnú peru, na čo som sa zasmiala. ,,Prídem, určite prídem pozrieť vás všetkých."
,,Dobre, budeme radi, len si dávaj pozor na všelijakých hajzlíkov, aby si neprišla s malou Miou alebo Davidom," zaškeril sa.
,,V tom prípade si mám dávať pozor na teba?"
,,Milá slečna, zas a opäť si zatlačila do zeme kus môjho ega... Jasné, na mňa si musíš dávať pozor vždy. Nikdy nevieš, kedy dostanem chuť na tvoje mäsko a uvarím ťa v hrnci. Totižto, už mám na povale nachystaný jeden taký, presne podľa tvojich rozmerov." Žmurkol. Svojím humorom mi zdvihol náladu.
Tá sa však stratila v momente, keď som kráčala po chodníku k veľkému bielemu domu, v ruke zvierajúc náhrdelník od mamy. Každý pohyb vyvolával v mojom tele kŕče. Mala som strach.
Letmo som sa dotkla zvončeka vedľa vchodových dverí. Po chvíľke sa dvere otvorili a mne sa naskytol pohľad na modré oči plné prekvapenia, keď ma uvideli. ,,Č–čo tu robíš?" vyhŕkol Tom.
,,Prišla som sa rozlúčiť," šepla som.
,,A–aha. Ehm... Poď dovnútra."
,,Nie, nezdržím sa dlho. Len som ti chcela dať toto." Vtisla som mu do ruky náhrdelník.
,,Čo to je?"
,,Zostalo mi to po mame. Myslím, že robím správnu vec. Zober si ho a nikdy nezabudni. Spomínaj na mňa v dobrom a vedz, že som ťa vždy milovala..." otočila som sa na odchod. Chytil ma však za zápästie. Sťažka som prehltla a obrátila sa naňho. Stál tesne pri mne, cítila som jeho dych na mojich perách. ,,Prepáč mi," pošepkal.
,,Už dávno som ti odpustila." Blížil sa k mojim perám, ale odtlačila som ho od seba. ,,Musím ísť. Drž sa." V polke cesty som sa otočila. Tom stál pri bránke a pozeral sa na mňa. Naposledy som mu zakývala a vošla do tieňa jedného zo stromov zasadených pozdĺž chodníka.

Sedím v aute na zadnom sedadle a dopisujem posledné vety môjho príbehu. Príbehu, ktorý má naučiť ľudí pár vecí. Prvá vec je, že nikdy sa netreba vzdávať. Za šťastie treba bojovať, aj keď niekedy trvá len malú chvíľu. Druhá vec... Všetky prekážky v živote sa dajú zvládnuť. Len musíme mať pri sebe ľudí, ktorí nás pochopia, objímu, podržia, či len trochu rozveselia. Verte mi, ja by som to bez Elise, Toma, tety a Davida nezvládla.
Ďalšou z mnoha vecí je, nikdy si nebrať posmech príliš k srdcu. Potom sa z vás stane úplne iný človek. Najlepšie je to odignorovať a nepozastavovať sa nad tým. Pretože nič nie je lepšie, ako byť SÁM SEBOU. Ja som až do konca zostala taká, aká naozaj som. Vyplatilo sa.
A posledná a najdôležitejšia vec, ktorú som sa naučila znie: ŽIADNA ŽENA NEDOKÁŽE ZMENIŤ MUŽA. SÚ VŠAK MUŽI, KTORÍ SA ZMENIA Z LÁSKY K ŽENE.
Pocítila som to na vlastnej koži. Ako znie moja pravda? Nič z toho nie je výmysel. A nič z toho neľutujem.
Teraz sa môžem vrhnúť do náručia novému životu. S tou najlepšou rodinou.

Nastalo to 😢😢 Toto je moja rozlúčka s vami... 😢😢 Vlastne nie, prečítajte si potom ešte poďakovanie a zaujímavosti 😊 V najbližšej dobe by to malo vyjsť 😊 Rozkecávať sa budem až tam 😊
Hi, my liebe guys!!! 😊😊😊

Poninopol😻