Ja a on? Nikdy!

Zosmiešnenie

Z pohľadu Mie

Nenávidela som ho! Toho hnusného drzáňa! Nemal právo chytať sa ma, aj keď som práve padala zo schodov. Radšej moju rozbitú hlavu, ako jeho odporný dotyk.

,,Miaaa, ty ma vôbec nepočúvaš!" vytrhla ma z myšlienok Natalie, kým sme kráčali domov.
,,Ou, prepáč, zamyslela som sa."
,,Nad čím?"
,,Ehm... Nad... školou." Vyhŕkla som čo najrýchlejšie.
Viac sa ma nevypytovala na nič.
Keď sme prišli domov, zasa tam nikto nebol. Dúfala som, že otec bol v práci a nie niekde v krčme. Ak vôbec nejakú prácu ešte mal. Nechýbalo by málo a prepil by aj náš dom.
,,Mia?"
,,Áno?"
,,Prečo si taká duchom neprítomná?"
,,No... To je pre tú školu. Musím sa zlepšiť v známkach, vieš?"
,,Hmm... Tak sa bež učiť a ja zatiaľ umyjem riad."
Usmiala som sa.
,,To je od teba milé, Natalie, ale musím navariť večeru. Takže sa choď učiť ty a po večeri môžeš umyť riad, keď tak veľmi chceš."
Vybehla do svojej izby a ja som sa pustila do prípravy večere. Kura s ryžou. Bolo to celkom ľahké a v podstate rýchle, len kura sa dlho pieklo.

,,Natalie, poď sa najesť!" zavolala som ju po dovarení.
,,Už idem!"
S chuťou sme sa pustili do jedla.
Večer, keď už Natalie ležala v posteli, otec stále nebol doma. Vrátil sa až o štvrtej ráno. Dovtedy som nespala.
Keď prišiel do kuchyne, vyľakane som sa naňho pozrela.
,,Ocko! Bála som sa o teba."
,,M...mia. Prrečo ešte nespíš? Jaa si idem ľ-ľahnúť."
Vyteperil sa hore schodmi. Počula som len buchnutie dverí.
S plačom som sa zošuchla na zem. Nebolo to fér! Keby žila mama, zakázala by otcovi toľko piť, bola by mi oporou. Nielen mne, ale aj Natalie.
Zdvihla som sa a došuchtala do mojej izby. 4:12.
S povzdychom som sa zakutrala pod paplón a onedlho zaspala.

Ranné vstávanie bolo naozaj nepríjemné. Mala som veľké kruhy pod očami a zdvíhal sa mi žalúdok. Pomaly som sa obliekla a zobudila Natalie.
Práve, keď som vchádzala do školy, zazvonilo. Rýchlo som sa prezula a vbehla do triedy. Smiali sa na mne, videla som to.
Cez hodinu matematiky na mňa dopadla strašná únava. Hlavu som si podoprela rukou, no oči sa mi zatvárali. Až som zaspala úplne.
Prebudil ma hlas profesora.
,,Mia!"
Vyľakala som sa a vystrelila zo stoličky. Všetci sa začali rehotať. Len som tam stála a dívala sa do zeme.
,,Prečo si zaspala?"
,,Ja... Ja... som nemohla v noci spať."
Podišiel ku mne.
,,Si celá červená," položil ruku na moje čelo, či náhodou nemám teplotu.
,,To nič," mávla som rukou nad celým incidentom.
,,Mia, veď ty celá horíš! Mala by si ísť domov." Vystrašil sa matikár.
,,Nie, nie ja to zvládnem. Už máme len jednu hodinu. Cítim sa dobre," zaklamala som.
,,Naozaj? Neklameš?" podozrievavo sa na mňa zahľadel.
,,Nie, naozaj. Zvládnem to."
Prikývol a ďalej sa venoval vysvetľovaniu učiva.
Neviem, ako som zvládla poslednú hodinu. Celá som sa triasla od zimy a chcela som len spať, nič viac.
Keď som s úľavou otvárala moju skrinku, čakalo ma nemilé prekvapenie. Vypadlo z nej veľa papierikov, skrčených do guličky. Nechápavo som ich zdvihla a roztvorila. Stálo tam:

Čudáčka čudáčkou zostane!
Je to upírka!
V noci nespí a cez deň potrebuje spánok!
Nič sa o nej nevie!
Nepatrí do našej školy!

Na ostatných papieroch bolo napísané to isté. Poobzerala som sa okolo seba. Neďaleko mňa sa rehotal sukničkár a jeho banda. Pozbierala som posledné sily a namierila si to k nim. Papiere som znova skrčila a hodila im ich do ksichtu.
Celá škola sa okolo nich zhŕkla a začali to čítať. Každý sa rehotal. Fajn, verejné zosmiešnenie. Čo som komu spravila!?
S naozaj poslednými silami som prišla po Natalie do školy. Celú cestu som mala slzy v očiach.
Doma som si vzala tabletky na zníženie teploty a v momente som zaspala.

Ďalšia je na svete. Dúfam, že sa páčila. 😊
Ahojte! 😊