Ja a on? Nikdy!

Lampióny šťastia

Tááák, Mad_Doll_Girl, časť venovaná pre teba. 😊😊 Príjemné čítanie! 😊😊

Z pohľadu Mie (viem, že sa tie pohľady po krátkej dobe stále striedajú, ale sa mi to tu hodí 😂😂)

Poobede nám profesorka telocviku oznámila, že na druhý deň pôjdeme do mesta. Nechcelo sa mi. Pravdepodobne som mala stráviť celý večer v blízkosti Toma, to veru nie je príjemné. Ani trochu. Hlavne po tom, čo sa stalo.
,,Mia, poď, ideme lyžovať!" zakričala na mňa Elise.
,,Jasné, jasné už idem." S nechuťou som si vzala lyže a všetky potrebné veci. Nie, že by sa mi nechcelo lyžovať, práveže som si ten šport veľmi obľúbila, ale vedela som, že sa určite nevyhnem Tomovi. A naozaj. Nestihla som sa ani viackrát spustiť, pretože práve, keď som chcela nasadnúť na lanovku, zatarasil mi cestu.
,,Môžeš na chvíľku?" spýtal sa s nadvihnutým obočím.
Chcela som odvrknúť, aby ma nechal na pokoji, ale keď som sa pozrela do jeho očí, čo som, samozrejme, nechcela, presvedčil ma. Nepatrne som kývla hlavou a dolyžovala trochu na kraj, aby sme nezavadzali ostatným. Tom ma nasledoval.
,,Čo potrebuješ?" spýtala som sa tentoraz ja.
,,Nič také. Len... pôjdeš zajtra na tie slávnosti?"
Chvíľu som rozmýšľala.
,,Nie. Nechce sa mi tam ísť." Nakoniec som sa rozhodla.
,,Prečo? Určite by bola sranda," usmial sa.
,,No a? Aj tak tam nepotrebujem byť." Poslednýkrát som sa naňho pozrela a nasadla na lanovku. Nechala som ho ďaleko za sebou. Vtedy som si bola istá, že na žiadne slávnosti nejdem. Nepotrebujem to. Proste poviem profesorke, že sa necítim dobre. Určite ma ospravedlní. Na vleku som si však uvedomila, že mi naozaj nie je nejako obzvlášť dobre. Pri poslednom pokuse zísť bez chybičky dolu, som spadla. Zabolela ma noha, ale neriešila som to. Aj tak sme sa už mali pobrať do izieb a potom na večeru. Vrátila som všetko na svoje miesto a kráčala smerom k chate. Celkom som sa nudila, tak som to vzala menšou obchádzkou okolo nej. Práve som zabočila za roh, keď som uvidela niečo, čo ma prekvapilo. Za chatou sa Elise bozkávala s Davidom! Áno, Elise Hancková! Pravdepodobne začuli vŕzganie snehu, pretože sa od seba rýchlo odtiahli a prekvapene pozreli na mňa.
,,P-prepáčte." vykoktala som v šoku. Zahanbene som sa otočila a tou istou cestou, ktorou som sem prišla, dobehla až do izby. Tak toto som nečakala! Teda, aspoň nie to, že práve ja som ich mohla vyrušiť v bozkávaní sa! Ach jaj!
Pri večeri si ku mne Elise prisadla.
,,Prepáč, že som vás videla. Mrzí ma to." Hneď som sa jej ospravedlnila.
,,Nemusíš sa ospravedlňovať. Tak si nás videla. No a čo? Tak či tak by som ti to dnes večer povedala," usmiala sa.
,,Naozaj ti to nevadí?"
,,Jasné, že nie. Ale ty rozprávaj, videla som ťa, ako vedieš rozhovor s Tomom." Zdvihla ku mne zrak.
,,Hm... Len chcel vedieť, či zajtra pôjdem na tie slávnosti."
,,A ideš?" spýtavo sa na mňa pozrela.
,,Nie. Nechcem tam ísť."
,,Tak na to zabudni. Pôjdeš."
,,Naozaj nemám náladu na zábavu. Takže nejdem." Rýchlo som vstala od stola, aby nemohla protestovať. Odniesla som tanier s takmer nezjedenou večerou kuchárke a s povzdychom a boľavou nohou sa pobrala do izby. Bola som tak príšerne unavená, že po večernej hygiene a prezlečení sa do pyžama, som zaspala takmer ihneď.

Ráno ma prebudili slnečné lúče, ktoré sa predierali cez závesy, aby mohli posvietiť na moju tvár a tým mi pretrhnúť sny. S námahou som sa posadila na posteli. Noha ma stále bolela, ale už to nebolo také hrozné. Ako som mala možnosť vidieť, cez noc sa mi na tom mieste vytvorila veľká modrina.
,,Au, to musí bolieť, nie?" prehovorila Elise, ktorá práve ospalo otvorila oči. Keď uvidela moju modrinu, tvár skrivila do bolestnej grimasy.
,,Trochu, ale dá sa to vydržať," usmiala som sa.
,,No vidíš, dá sa to vydržať, takže dnes pôjdeš do mesta," spokojne sa povystierala. Zato ja som zmeravela.
,,Myslela som, že to už máme doriešené. Ja nikam nejdem," namietala som.
,,Ale ideš. Nenecháš ma tam ísť predsa samú, či áno?" uprene sa na mňa zadívala.
,,Pokiaľ viem, ideš tam s Davidom, alebo sa mýlim?"
Zasnene sa usmiala.
,,Idem. Teda, dúfam. Och, ani by si neverila, aký je užasný!" Líca jej priam horeli. Zasmiala som sa.
,,Vidíš, budeš rada, keď zostanete chvíľu sami. Mňa tam nepotrebujete."
,,Potrebujeme, čo by sme nepotrebovali! Pôjdeš a basta!" Varovne zdvihla ukazovák.
,,Nie. Mimochodom, nejdeme si zalyžovať?" Rýchlo som odviedla tému iným smerom.
,,Dnes sa nelyžuje. Máme si oddýchnuť, aby sme mali plno energie na večer," oboznámila ma s informáciou, ktorú som doteraz nevedela.
,,Tak fajn, idem na raňajky. Mám ťa počkať?" spýtala som sa jej, popri vstávaní z postele.
,,Jasné," prikývla. ,,Ale kúpeľňu zaberám prvá ja!" zvolala so smiechom.
Po hodine sme došli do jedálne, kde už takmer všetci sedeli. Nanešťastie, stoly boli obsadené aj nejakými cudzími ľuďmi v našom veku. Takže sme si nemali kam sadnúť. Zrazu však David zamával na Elise, aby sme si išli sadnúť k nim. Nechcela som, ale Elise ma doslova dotiahla za ruku k nim. Ušlo sa mi miesto oproti Tomovi. Keď som sa naňho pozrela, stretli sa nám pohľady. Jemne sa usmial a znova sklopil zrak k chlebu s maslom a šunkou. Mám dojem, že som to isté spravila aj ja, okrem toho úsmevu.
Cez raňajky vládla dusná atmosféra. Dokonca ani Elise a David nič nehovorili. Naozaj to bolo s nami až tak zúfalé? Podľa správania okolia asi áno. Ja a Tom sme spolu ani nechodili, tak prečo z toho všetci robili takú drámu? Nedalo sa to v tom tichu vydržať.
,,Nie som hladná, idem to zaniesť." Postavila som sa a odkráčala preč. V izbe sa mi trochu uľavilo. Konečne, čerstvý vzduch!! O chvíľu mi však do izby vbehla Elise.
,,Prečo si zdrhla?" vychrlila na mňa hneď po príchode.
,,Nezdrhla som. Len tam bol ťažký vzduch."
,,To ti vážne až tak vadí jeho prítomnosť?" povzdychla si.
,,Nevadí. Proste som sa tam necítila dobre, tak som odišla. To je všetko."
Len nado mnou pokrútila hlavou. Vážne už ani Elise nemá slov na moje správanie? Prečo ma nikto nechápe?! Prečo nikto nemôže pochopiť, ako sa cítim!?
Táto pochmúrna nálada mi vydržala až do večera. Ani som sa nenazdala, už sa Elise vrtela pred zrkadlom, pretože nevedela, čo si má obliecť.
,,Šaty alebo nohavice?" obrátila sa ku mne s prosbou o radu.
,,Hmm... Šaty v tomto mraze asi nebudú vhodné... Daj si nohavice." Prikývla a začala si pospevovať pesničku od Shawna Mendesa-Believe. Nakazila ma tak, že som si to začala pospevovať s ňou. Síce sme poznali iba dve slová, a to I believe, I believe, I believe..., nevadilo nám to. Smiali sme sa ako bláznivé. Po chvíli však Elise vyhlásila.
,,Choď sa pripraviť, za chvíľu odchádzame."
,,Ja predsa nejdem."
,,Ideš. Nejdem to ani len trochu riešiť, proste ideš a bodka."
,,Ale..." chcela som namietať, no Elise ma prerušila.
,,Žiadne ale. Vieš, že som schopná ťa tam aj dotiahnuť, ak nebudeš chcieť ísť po vlastných. Takže šup-šup, choď sa obliecť, ja ťa zatiaľ počkám," povzbudivo sa usmiala. Vedela som, že nemá zmysel namietať. Elise je naozaj schopná všetkého. Dokonca mi pomohla nájsť nejaké oblečenie, vhodné na túto príležitosť. Čierne legíny a sivé tričko s potlačou šťastného smajlíka. Škoda, že ten smajlík nevystihoval moju aktuálnu náladu. Obliekla som si kabát a vyšla z izby. Elise sa držala pri mne. Keď sme už aj v čižmách schádzali dole kopcom, začalo snežiť. Kráčalo sa naozaj zle, ale tie vločky poletujúce okolo nás ako páperie... Proste nádhera.
Mesto sa nachádzalo kúsok od parkoviska, na ktorom bol odparkovaný náš autobus. Všade boli vyvešané vianočné svetielka, girlandy a ozdoby. Výklady hrali tými najrôznejšími farbami. Do Vianoc síce zostávali ešte 2 mesiace, ale im to zrejme nevadilo.
,,Aha, tam je David. Na chvíľu ťa opustím," zakývala mi Elise a dobehla Davida, ktorý stál obďaleč. Prikývla som. V duchu som si nadávala, prečo som dovolila, aby ma sem Elise dotiahla. Stálo mi to za to? Mohla som byť v izbe plnej ticha a nič by ma nevyrušovalo. Chcela som sa otočiť a odísť naspäť do izby, keď mi zrazu niekto zakryl oči rukami.
,,Poď so mnou," zašepkal mi známy hlas do ucha.
,,Prečo by som mala ísť? Ako môžem vedieť, že ma niekam nezatiahneš?" spýtala som sa s obavami. Hlas sa zasmial.
,,Naozaj si toto o mne myslíš? Tak to som nejak veľa v tvojich očiach nestúpol. Len mi dôveruj. Neboj sa, neublížim ti."
Po krátkom premýšľaní som prikývla. Pomalým krokom sme sa pohli, mne neznámym, smerom. Stále mi tá osoba zakrývala oči rukami. Dostali sme sa do spleti silnejšieho zvuku, hudby a hlasov. Zacítila som vôňu medoviny a punču.
,,Môžem konečne vidieť, kde sme?" nedočkavo som sa spýtala. Ruky zmizli z mojich očí a ja som uvidela niečo, čo som si už dávnejšie priala. Mnoho ľudí okolo mňa držalo v ruke lampión. Čakali len na znamenie, kedy ich môžu pustiť, aby sa mohli dívať na mnoho svetielok, poletujúcich po oblohe. Otočila som hlavu a naše pohľady sa znova stretli. Pozerala som sa do tých najkrásnejších modrých očí Toma Maycona. Chcela som niečo povedať, ale práve vtedy sa ozval signál, že lampióny môžu ,,vzlietnuť" k oblohe. Ľudia ich uvoľnili zo svojich rúk a malé žlté svetielka sa vzďaľovali. Zdalo sa mi, akoby ich tam bolo niekoľko stoviek, ba tisícok.

,,Krása," vzdychla som.
,,Však?" zdieľal so mnou nadšenie.
,,Ako si vedel, že toto vidieť je môj dávny sen, odkedy som ako malá videla rozprávku Na vlásku?"
,,Nevedel som. Proste som si myslel, že by ťa to potešilo," zasmial sa.
,,Potešilo? To je slabé slovo." Ešte stále som očami hypnotizovala tú nádhernú spleť svetielok. Po chvíli som sa otočila späť na Toma. Naše tváre boli pri sebe nebezpečne blízko. Tom hľadel na moje pery. A práve vtedy sa to stalo. Znova ma pobozkal. V mojej hlave sa rozozvučali hlasy. Robíš chybu! Robíš chybu! Tentoraz som to však ignorovala. Vychutnávala som si sladkosť jeho pier. Jemne sa odo mňa odtiahol.
,,Budeš so mnou chodiť, Mia Leenová?" usmial sa.
,,Áno," Bez najmenších výčitiek som mu odpovedala.

Tak táto sa vám musí páčiť. Je aj dlhá má cez 1600 slov. 😂😊😊 Sú spoluu. 😊😊
Ahojte!! 😊😊

Poninopol❤