Ja a on? Nikdy!

,,Mám ťa rada."

,,Čože!? Prečo!? Musíš ísť!" zvolal som.
,,Nejde to. Nemám toľko peňazí. A nechcem tam byť sama." V očiach sa jej zaleskli slzy.
Ja pako! Prečo ma to nenapadlo hneď?! Jasné, že na to nemá peniaze!
Povzdychol som si.
,,Budem tam s tebou ja. V kľude ti zaplatím celý lyžiarsky. Len prosím, poď."
,,Nie, Tom. Nepatrím sem. Netúžim ísť na lyžiarsky s ľuďmi, ktorí mi neustále ubližujú. Ty medzi nich nepatríš. A v žiadnom prípade mi ho nebudeš platiť."
,,Ale..."
,,Žiadne ale." Prísne sa na mňa pozrela.
Smutne som prikývol. Chvíľu sme tam ticho stáli. Upieralo sa na nás viacero zvedavých pohľadov.
,,Idem naspäť do mojej triedy. Ale po škole sa vidíme, však?"
,,Jasné," prikývla a vstúpila do triedy.
Kráčal som po chodbách duchom neprítomný. Prečo to musí byť takto? Prečo to musí byť zakaždým tak ťažké?
Hneď ako som si sadol na svoje miesto, David sa mi prihovoril:
,,Kde si bol?"
,,To by aj mňa zaujímalo," ozval sa Matias.
,,Kde asi?" vrhol som pohľad na Davida.
,,Jáj ták, už chápem."
Chalani na nás nechápavo hľadeli.
,,Bol za čudá... ehm... Miou." objasnil im David.
Vravel som, niekedy ako kamoš zlyháva na celej čiare.
,,Čo?! Aká Mia?" nechápal Lucas.
,,Leenová," povedal som.
,,To je kto?"
,,Čudáčka." Vysvetlil David.
,,Ty kokos! Ty s ňou niečo máš!?" zvolal zhrozene Eric.
,,Nemám!" zavrčal som.
,,Nemá, ale chce mať," oznámil David.
Musel som sa ovládať, aby som mu jednu nevrazil.
,,Si totálny chuj!? Fakt ďakujem. Teraz to vedia všetci."
,,Čo? Načo im to chceš tajiť? Aj tak to už všetci dávno vedia."
Všetci členovia našej partie sa na mňa dívali ako na najväčšieho magora na svete.
,,Jáj, to, že si buchnutý do čudáčky je na tebe vidno už dávno, neboj sa," ukľudňoval ma Matias.
Silno som zaťal päste a zaškrípal zubami.
,,Ešte raz jej povieš čudáčka, tak neskončíš dobre, za to ti ručím!"
,,Dobre, dobre, ukľudni sa." Zdvihol ruky na svoju obranu.
Zazvonilo na hodinu. Celý zvyšok vyučovania som sa nesústredil. Na obede som znova sedel duchom neprítomne. Nevnímal som rozhovor chalanov. Vnímal som len Miu. Sedela sama pri stole. Najradšej by som hneď teraz za ňou prišiel, vybozkával ju, vyobjímal a už nikdy nepustil. Ale nedá sa to. Ani si neviete predstaviť, aké to je. Keď nejakého človeka veľmi milujete, rozprávate sa s ním, smejete sa spolu, ale viete, že ho nikdy nemôžete mať. Pretože k vám necíti to isté a v minulosti ste mu veľmi ublížili.
Potiahol som sa za končeky vlasov.
,,Kam stále hľadíš?" vytrhol ma z premýšľania Lucas.
Všetci sa pozreli tým smerom.
,,Kámo, choď za ňou. Nebudeš sa tu opúšťať." Nakázal mi David.
,,Mám ísť?"
,,Choď."
Zobral som si svoj obed a prisadol si k nej. Celá jedáleň sa na nás pozerala. Nemusel som sa ani uisťovať.
,,Tom? Čo tu robíš?"
,,Prišiel som za tebou, nech tu nesedíš taká sama."
Prikývla a venovala sa svojmu obedu. Celý čas sme ticho sedeli. Nikto z nás nepovedal ani slovo.
Pri skrinkách sa ma David spýtal:
,,Čo sa s tebou stalo? Podľa toho, čo som videl, ste si nepovedali takmer nič. Ešte pred pár týždňami si zbalil babu mihnutím oka. Pri Mii si sa nejak sekol."
,,Nesekol. S Miou nikdy chodiť nebudem. Je to beznádejné. A keby som s ňou chodil... Určite by som ju nemal na pár dní, ako všetky baby s ktorými som doteraz bol."
Silno som zabuchol skrinku a bez pozdravu odkráčal k Mii. Spoločne sme vyšli zo školy. Keď som si vśimol, že nejde smerom domov, spýtal som sa jej:
,,Kam ideš?"
,,Do obchodíku."
,,Stalo sa niečo?"
,,Nič, čo by sa malo stať?"
,,Neviem, si taká... odmeraná."
,,Hm..."
Mlčky sme kráčali ďalej. Pri obchodíku zastala a pozrela sa na mňa.
,,Ideš so mnou?"
,,Jasné."
Pani nás milo privítala. Keď sme vykladali tovar dvaja, rýchlejšie nám to ubehlo. Na konci dňa podala každému z nás 40 dolárov. Začali sme protestovať, no nepomohlo.
,,Veľmi ste mi pomohli. Tvoríte krásny pár," usmiala sa.
,,A... ale my... spolu nechodíme." zakoktala sa Mia.
Vyzerala tak roztomilo.
,,Och, to naozaj? Škoda. Pristalo by vám to spolu. Určite spolu skončíte. Mladým ľuďom láska praje," pousmiala sa, zatvorila obchodík a odkráčala preč.
Ako omráčený som kráčal po chodníku. Až po dlhšej dobe som začal normálne uvažovať.
,,Musím ísť."
Prikývla.
,,Dobre. Ale tu máš tých 20 dolárov, ktoré si mi už dávnejšie dal."
,,Ja ich nepotrebujem. Nechaj si ich. A dám ti aj tieto." Vtisol som jej do ruky 40 dolárov.
,,Niee. Sú tvoje." Vrátila mi ich.
,,Tak to urobíme takto. Nechaj si 40 dolárov a ja si vezmem 20," zasmial som sa.
,,Naopak. Nechám si 20 a vezmi si 40."
Prikývol som, zakýval jej a kráčal preč. Zrazu som počul, ako na mňa Mia volá.
,,Tom! Počkaj!" Z celej sily ma objala.
Objatie som jej s tou najväčšou láskou opätoval. Toto som chcel zažiť už dávno.

Po chvíli sa odo mňa odtiahla.
,,Ďakujem za to všetko. Pomáhaš mi, si ku mne milý. Nikdy na to nezabudnem. Ja... Mám ťa rada, Tom."
,,Aj ja teba, Mia." Usmial som sa.
Ešte raz sme sa rozlúčili. Pomaly som kráčal domov. S najkrajším pocitom, aký som kedy zažil. Objímať sa s dievčaťom, ktoré milujete? A to dievča vás má aspoň rado? Úžasný pocit.
Hneď, ako som prišiel domov, začalo sa "vyšetrovanie."
,,Kam chodíš celé dni? Doma sa ani neukážeš!" začal oco.
,,Bol som s Davidom."
,,David ťa tu hľadal. Nebol si doma."
No došľaka! Toto bude pekný problém!

Je tu ďalšia časť. 😊😀 Mala byť už včera, ale bola som celý deň preč, takže tak. 😀😀 Ďakujem za 74 votov a veľa krásnych komentárov na minulej časti! 😍😍😊 Ste super, už sa opakujem. 😀😀😍 Dúfam, že sa páčila. 😊 Písala som ju 3 dni a dosť som sa s ňou potrápila. 😊😀
Ahojte! 😊😊

Poninopol💕