Ja a on? Nikdy!

Po plači prichádza... láska?

Z pohľadu Toma

Hneď po odchode z Miinho domu som zamieril do toho obchodíku, čo stále spomínala. Keď som vošiel, uvidel som postaršiu predavačku za pultom.
,,Dobrý deň. Ja som vám len chcel povedať, že Mia dnes nepríde. Prišlo jej zle."
,,Och, to ma mrzí. Je to naozaj pracovité dievča. Lepšiu pomocníčku si ani neviem predstaviť," milo sa usmiala.
,,Naozaj?"
,,Áno. Neviem, kto mi bude vykladať tovar dnes, keď Mia nepríde," povzdychla si.
Napadla mi spásonosná myšlienka.
,,Mohol by som ju zastúpiť. Dnes mám čas, aj tak by som sa doma len nudil."
Ihneď súhlasila a ja som sa pustil do práce. Je to drina aj pre mňa, nieto ešte pre Miu. Moje tričko na sebe som prepotil za chvíľu.
Na konci dňa, keď zatvárala, mi podala 20 dolárov. Takmer som sa sklátil na zem. 20 dolárov!? Celý deň som sa narobil ako kôň a ona mi dá 20 dolárov!? Ako tu môže Mia pracovať!? Ja by som to hneď po jednom dni vzdal. Hovoril som, že je iná ako ostatní.
Keď som sa blížil k môjmu domu, uvidel som Davida ako sedí na schodoch pred dverami.
,,Kde si toľko!? Volal som ti asi stokrát!" vyštekol na mňa.
,,Ukľudni sa, dobre? Som unavený a ešte tu na mňa vrieskaj!"
,,Z čoho si unavený? Kde si bol?"
,,Na brigáde."
,,Čo si nezohnal aj mne? Už som mohol mať zarobené prachy."
,,Nie je to moja brigáda. Zastupoval som Miu. Je chorá."
,,Akú Miu? Kámo, ty máš novú známosť a ani mi o tom nepovieš? Pekný kamarát si."
,,Myslím Miu Leenovú, ty magor. A nie je to moja známosť. Proste som ju zastupoval."
Asi som povedal viac, ako som chcel.
David sa na mňa díval, ako na totálneho debila.
,,Mia Leenová? Tým myslíš čudáčku??"
,,Nehovor jej tak!" zaškrípal som zubami.
,,Čo!? Prečo by som jej tak nemal hovoriť? Čudáčka je jej prezývka." Nechápavo na mňa hľadel.
,,Mám u riti, že je to jej prezývka. Predo mnou jej tak hovoriť nebudeš."
,,Dobre, dobre, ukľudni sa. Vidím, ako si do nej buchnutý. Potom ma pozvi na svadbu, okej?" so smiechom sa otočil a kráčal preč.
,,Takých retardov ako si ty, na svojej svadbe nepotrebujem. Ale ak ešte raz niečo podotkneš o mne a Mii, buď si istý, že na tvoj pohreb neprídem, pretože budem sedieť v base!" zakričal som za ním.
Ani sa neobzrel. Fajn, niekedy ako kamarát zlyháva na plnej čiare. Ale naozaj len niekedy.
S bolesťami nôh a chrbta, aké som nikdy nezažil, som vstúpil do svojej izby. Keď som sa zvalil na posteľ, pocítil som úľavu. Toto mi tak chýbalo! Moja mäkká posteľ, moja izba! Moje všetko! Ale niečo moje nie je. Nie niečo, ale niekto. Hm... Mať s Miou svadbu? To sa mi celkom pozdáva. Aj keď... som ešte dosť mladý na svadbu. Teda, na rozmýšľanie o nej.

Z pohľadu Mie

Ráno som sa rozhodla ísť do školy. A hneď potom do práce. Musím to vydržať.
Vyučovanie prebehlo tak, ako vždy. To už všetci poznáme.
No po vyučovaní ma pristavil Tom. Počkať, čo!? Práve som ho nazvala menom!? Toto snáď nie je pravda!
,,Čo chceš?" spýtala som sa ho.
,,Nič také. Len... toto."
Strčil mi do ruky 20 dolárov. Užasnuto som na ne hľadela.
,,Čo s tým?"
,,Nechaj si ich. Máš to zarobené v obchodíku za včerajšok."
,,Ale veď...ja som nebola včera v práci."
,,Bola. Musím ísť, ahoj." Odišiel.
Až potom mi to doplo. On to zarobil namiesto mňa.
,,Hej! Počkaj! To nemôžem prijať!"
Nepočul ma. Alebo sa robil, že ma nepočuje. No tie peniaze si nechať nemôžem. Sú jeho. Zajtra mu ich vrátim.
S povzdychom som sa vybrala do obchodíku. Pani bola veľmi rada, že som znova prišla. Nevedela si vynachváliť toho chlapca, čo jej včera pomohol. Len som nad tým prekrútila očami.
Keď prišiel čas zatvoriť obchod, podala mi 40 dolárov.
,,Ale nie, teta, to nemôžem od vás prijať. Sme dohodnuté na 20 dolároch."
,,Len si ich zober. Zídu sa ti. To máš také menšie prémie za to, ako výborne mi pomáhaš," usmiala sa a zamkla obchod.
Pobrala som sa domov. No čakalo ma tam nemilé prekvapenie. Otec bol spitý ešte viac ako inokedy, ak sa to vôbec dá. Prekvapilo ma, že hovorí plynule.
,,Mia! Kde si toľko?! Daj mi peniaze, potrebujem si kúpiť chľast!" kričal.
,,Ale ja žiadne nemám, otec."
,,Máš!"
,,Nemám!"
,,Tak čo je potom toto!?" vytiahol ruku spoza chrbta.
Boli v nej peniaze, na ktoré som sa tak veľmi nadrela.
,,Odkiaľ to máš?" prekvapene som sa naňho pozrela.
Po lícach mi stekali neposlušné slzy.
,,To by som sa mal spýtať skôr ja teba! Odkiaľ máš toľko peňazí!?"
,,Zarobila som si! Vadí ti to!? Ty všetko prepiješ! Skončíme na ulici! Kvôli tebe!"
Potom nasledovala druhá facka v mojom živote, od otca. Mama by ma nikdy neudrela.
Otec skrčil peniaze v ruke a odišiel. Moja námaha bola zbytočná.
S plačom som vybehla z domu. Šprintom som dobehla až k parku na druhom konci mesta. Nemala som síl. Nevládala som. Točila sa mi hlava. Posadila som sa na najbližšiu lavičku a plakala. Prečo musím mať taký hnusný život!? Mama, kde si!? Keď som mala 6 rokov, sľúbila si mi, že ma nikdy neopustíš. No ja mám pocit, že ma opúšťaš. Prečo!? Prečo ma nechávaš trpieť!? Ja už nechcem mať takýto život! Nechcem!
Moje vzlyky sa ozývali v celom parku. Zrazu sa za mnou ozval hlas.
,,Mia!? Prečo plačeš?"
Kto iný by to bol, ak nie sukničkár Tom?
,,Ni...č sa ne...nestalo."
,,Niečo sa stať muselo, inak by si tu neplakala. Povedz mi to, mne môžeš dôverovať."
Zahľadela som sa do jeho očí. Bolo mu v nich vidieť úprimnosť. V tej chvíli som vedela, že mu môžem dôverovať.
Vyrozprávala som mu všetko. Všetko moje trápenie. Uľavilo sa mi.
,,Odteraz ti budem vo všetkom pomáhať, dobre?"
Pokrútila som hlavou.
,,Prečo to pre mňa robíš? Bol si ku mne hnusný a ja zasa k tebe. Prečo mi chceš tak zrazu pomáhať? Som predsa čudáčka, zabudol si? Tá čudáčka, ktorá je upír a nepatrí do našej školy."
Smutne sa na mňa zahľadel.
,,Prepáč mi to všetko, čo som robil. Vtedy som bol sprostý. Viem, som možno stále. No veľmi ma to mrzí. A chcem, aby si niečo vedela. Pomáham ti, pretože...pretože...pretože ťa milujem, Mia."

Trochu napínavá. 😀 Snáď sa časť páčila. 😊 Nikdy by som nemyslela, že to napíšem, ale potešil by ma vote alebo komentár. 😀😀😊 Čo si mýslíte o dvojici Mia a Tom? Hodia sa k sebe, alebo nie? 😊
Ahojte! 😊😊

Poninopol❤