Ja a on? Nikdy!

Sťahovanie

Časť venujem AlexaKovov a alexandrisko 😊😊

Mimochodom, venovania už nedávam, toto je predposledná časť, tak preto... 😊😊😊 A v príbehu sa občas vyskytne nejaká nadávka, tak potom... sorry... :D :D :D

Z pohľadu Toma

Sedel som na stoličke v mojej izbe a premýšľal nad tým, aký som neuveriteľný debil... Fajn, prišiel som o tú najlepšiu babu na svete, kvôli... Amande?! No fuj. Keď sa to už muselo stať, prečo nie niekto iný?! Ako som mohol byť taký blbý? Nie, to iba môj mozog bol opojený alkoholom... ,Nevyhováraj sa!' kričalo moje svedomie. Pokrútil som hlavou. Hlas z nej zmizol a vystriedal ho nepríjemný šum. Machule pred očami mi nedovolili urobiť žiaden pohyb. Cítil som sa ako v inom svete. Prázdnom svete.
Nejako sa mi podarilo nahmatkať posteľ a ľahnúť si na ňu. Všetko som zrazu mal pred očami. To, ako som sa posmieval Mii. ,Čudáčka!' znelo v mojej hlave. Ubližoval som jej dosť už predtým. A v týchto dňoch som jej ublížil znova.
Otvorenie dverí na izbe zahnalo moje myšlienky. Myšlienky plné úzkosti a zla.
,,Ty si taký koko#!" vletel mi do izby David ako rozhorúčená guľa asteoridu.
,,Povieš mi aj niečo, čo neviem?" zamrmlal som s hlavou zaborenou do vankúša.
,,Jasné. Napríklad to, že by som ťa najradšej nakopal do zadku! Si ty normálny?! Vieš, o čo si vôbec prišiel?!" Stál v strede izby a rozhadzoval rukami.
,

,Ideš mi teraz všetko vyčítať?! Okej, spravil som chybu, pohnojil som to!" popri týchto slovách som sa postavil presne oproti nemu. Po mdlobách nebolo ani chýru ani slychu. ,,A dobre si uvedomujem, čo som spôsobil!!! Povedz, ako to mám, dofrasa, napraviť?! Celý ten čas sa cítim na chuja!! A som v peknej pi*i!!!" Došli mi nervy. Moja duša sa cítila na dne. Na bahnistom kalnom a hlbokom dne.

,,Áno, vyčítam ti to!!! Nevieš si ustrážiť takú super babu!! Byť na tvojom mieste, na inú ani len nepomyslím! Ja ťa nechápem! Fakt!!! Ako si sa vôbec mohol olizovať s inou?! Ver mi, že takú ako je Mia už nenájdeš..." hlesol.

,,Ja to viem!! Dobre to viem!" Klesol som na posteľ. ,,Čo mám robiť?"

,,Na to musíš prísť ty sám. Nemám ti ako pomôcť. Ale obávam sa, že toto už napraviť nepôjde." Po tomto normálne odišiel. V ničom mi nepomohol. Nechal ma sedieť na posteli bezmocného a zroneného. Sám som cítil, ako sa mi všetko rozpadá v rukách. Všetko to krásne, čo som s Miou zažil. Nič z toho už realita nebola. Zmizlo to kdesi v diaľke. Tam, kde ľudské oko nemá šancu dovidieť. V čiernej priepasti plnej nedôvery, smútku a sklamania.

Na druhý deň ráno som to uvidel. Sedela na kamennom múriku pri škole. Nie však sama. David ju rozveseľoval nejakými vtipnými historkami. Avšak, nedalo sa nevidieť jej oči, ktoré sa leskli od sĺz. Podišiel som k nim.

,,Prečo mi nedáš pokoj?" osopila sa na mňa.

,,Nemôžem. Pochop. Nemôžem byť bez teba. Ako by som mohol. Mia, prosím... Mrzí ma to. Som hrozný debil... Spravil som chybu, ktorá sa nedá len tak odpustiť." Bolo mi totálne jedno, že všetko to počul David.

,,To máš pravdu. Neverila som ľudom, nenávidela som ťa. Potom si mi ukázal, že každý človek má šancu zmeniť sa. Že každý má právo na druhú šancu. Lenže ty si ju už dostal. Premrhal si ju. Nás dvoch nič nespája. Jedine vzduch, ktorý dýchame a prenádherné spomienky. Pre tvoju informáciu... O týždeň sa sťahujem naspäť k tete. Už ma neuvidíš. Postupne zabudneš, tak ako veľa ľudí. Len aby si vedel... Ja na teba nikdy nezabudnem. Navždy budeš v mojom srdci, Tom. Vieš čo? Dávno som ti odpustila. Ale náš vzťah neexistuje. Si voľný. Môžeš ísť za Amandou. Ja ti už prekážať nebudem..." po týchto slovách ma ovial studený pot.

Predposledná časť... Poprosím, nebuďte agresívni!!! :D :D :D Slzy sa aj mne zaleskli v očiach, keď som toto písala :(

Hi, my liebe guys!! :D

Poninopol