Ja a on? Nikdy!

Zistenie

Časť venujem mima11122 😊😊 Príjemné čítanie 😊😊

Zbytok dňa ubehol ako voda. Ani som sa nenazdala, už uprostred izby ležal môj kufor s pár vecami naspodu. Darmo, bolo neskoro večer, balenie by určite do rána nepočkalo.
,,Jáááj, zbaľ aj mňa," zazívala Elise, ležiaca na posteli.
,,Baliť ťa môže možno tak David, nie ja," potmehúdsky som sa zasmiala.
,,Oooch, ty si koza!" hodila po mne vankúš. ,, Myslím tým, že mi máš zbaliť kufor!"
,,Viem, viem. Ale mne sa nechce dobaliť ani ten môj." Ľahla som si na moju posteľ.
,,Hmm... Čo teraz? Ja navrhujem spanie. Nič nie je lepšie ako dlhotrvajúci, hlboký a ukľudňujúci spánok vedľa osoby, ktorú nadovšetko miluješ." Znova zívla a s úsmevom sa zakutrala do perín.
,,Akurát tá osoba ti tu chýba," mykla som plecami.
,,Stačí vybehnúť o poschodie vyššie. Tam prebývajú naši... chlapi," zasmiala sa spoločne so mnou.
,,To je tiež pravda, ale ja mám teraz iné starosti. Zajtra vyrážame skoro ráno,  určite sa nestihneš pobaliť. Takže ti radím, aby si sa zdvihla a nahádzala si veci do kufra," dohovárala som jej, kým ona pravdepodobne zaspávala nad mojimi slovami. ,,Elise, nespi!" Vzala som do ruky môj vankúš a silno ju tresla po hlave.
,,Auuu!! Toto si nemala robiť, Mia! Práve si rozpútala vankúšovú vojnu!" schytila svoj vankúš. Každá z nás dostala pár rán od tej druhej, ale nám na tom nezáležalo. Smiali sme sa ako ešte nikdy. Naše šantenie však prerušilo klopanie na dvere.
,,Dofrasa! Canchová zasa sliedi!" zvolala Elise a ľahla si na rozhádzanú posteľ, akoby nič. Medzitým dotyčná osoba zaklopala znova. ,,Choď otvoriť!" pobádala ma.
S malou dušičkou som podišla k dverám. Ako náhle som stisla kľučku a pootvorila dvere, vydýchla som si. Bol to Tom s Davidom.
,,Ehm... Stalo sa niečo?" zachripela som.
,,Nie, nič. Len vás je počuť až do našej izby, tak sme sa prišli pozrieť, čo tu robíte," objasnil mi David.
,,Ahá... No tak... ja sa balím a Elise..." nakukla som dovnútra, ,,Elise leží na posteli a tvári sa, že spí." Pozerali sa na mňa tak nechápavo, že som sa musela rozosmiať. ,,No čo je? Mysleli sme si, že namiesto vás tu stojí Canchová. A asi aj bude, ak zistí, že sem chodíte takto neskoro," poznamenala som so smiechom.
,,To vy ste robili hluk. Takže by sem prišla tak či tak," pokrčil Tom plecami, kým David zmizol za Elise. 
,,Dobre, zachránili ste nás. Zostávate tu alebo...?" nedokončila som.
,,Pôjdeme hore," kývol hlavou na poschodie a so slovami ,,Dobrú noc" mi vtisol bozk na čelo. Zakričal na Davida, ktorému sa zrejme od Elise nechcelo ísť, ale čo mal chudák robiť? Ak by ho zazrela Canchová, mal by poriadny prúser.
Keď tí dvaja odišli, unavene som sa dobalila. Po celom dni som toho mala viac než dosť. Tomova žiarlivosť, stúpanie na lyžiach hore kopcom, guľovačka, vankúšová bitka a samotné balenie urobili svoje. Ledva som sa po sprche dovliekla do postele.
,,Ááá, zachráň ma. Nevládzem," zazívala Elise. ,,Všetko ma bolí a mám svalovicuuu."
,,Prečo si nosíš na chatu slivovicu??" zdesene som sa na ňu pozrela.
,,Nie slivovicu, ale svalovicu!" rozrehotala sa tak, že som sa o chvíľu pridala k nej. ,,Miaa, prečo mi toto robíš?!" spýtala sa ma, kým si utierala slzy, ktoré sa počas smiechu nahromadili v jej očiach.
,,Ja ti nič nerobím! Nemôžem za to, že som počula niečo iné!" ohrádzala som sa so smiechom.
,,Okej, beriem," zdvihla ruky na obranu. Ja som však odrazu zvážnela.
,,Ale teraz vážne, Elise, mali by sme ísť spať, zajtra vstávame veľmi skoro."
,,Hmm... Tak dobrú," prevrátila sa na druhý bok.
,,Brú." Hneď po týchto slovách som zaspala.

Prebudil ma budík o 7:30 ráno. Elise ešte pokojne spala na posteli. Nechcela som ju budiť, takže som sa potichu obliekla a učesala. Práve som  chcela vojsť do kúpeľne, keď vystrašene  otvorila svoje rozospaté oči.
,,Koľko je hodín?" vyskočila z postele ako strela.
,,7:43. Upokoj sa, do raňajok máme ešte veľa času," usmiala som sa na ňu a konečne vošla do tej kúpeľne, kde som si začala čistiť zuby.
Keď bola Elise prichystaná, vošli sme do jedálne. Pri stole sme chýbali už len my dve.
,,Kde ste boli tak dlho?" spýtal sa ma Tom, keď som si k nemu prisadla.
,,V izbe. Elise si trochu prispala," usmiala som sa.
Prikývol. Prišlo mi čudné, že nič nehovorí, len zíza na svoje raňajky, akoby oni chceli zjesť jeho a nie on ich.
,,Čo ti je?" s obavou som sa spýtala. Bála som sa o neho, iskričky, ktoré mal vždy vo svojich očiach, zrazu zmizli. Nebolo po nich ani stopy. Zostali len smutné modré oči.
,,Vôbec sa neteším domov. Lepšie mi bolo tu," povedal zo zvesenými pleciami.
,,Heej," šťuchla som ho lakťom do rebier. ,,Budem predsa celý čas s tebou. Aj mne je lepšie tu. Ale keď si spomeniem na Natalie a tetu Suzan, chcem ísť domov, pretože už mi chýbajú. Aj otec mi chýba, síce je v protialkoholickej liečebni. Spomeň si na svojich rodičov, brata a toho najkrajšieho psa, akého som kedy videla. Určite ti je za nimi smutno."
Chvíľku mlčal a potom sa konečne uchechtol. ,,Keď nie za nikým iným, aspoň za tým psom."
Buchla som ho do pleca. ,,Somár. Buď rád, že máš rodinu."
A práve vtedy som si to uvedomila. Každý od stola nás počúval. Dovtedy nikto, okrem Toma, nevedel, aký mám život. A zrazu sa to dozvedeli. Všetci do jedného. Nesmelo som sklopila zrak na moje ruky, položené na kolenách. To ticho, ktoré medzi nami vládlo, ma ubíjalo. Prečo nemohol niekto z nich povedať aspoň jedno slovo? Jedno prekliate slovo?! Po hodnej chvíli sa ako prvá ozvala Elise.
,,To som nevedela," bolo všetko, čo zo seba dokázala dostať. Ostatní prikývli. ,,Nerozoberajme to, prosím." Rýchlo som zažmurkala, aby moje slzy nevyšli na povrch. Tom ma pod stolom chytil nepatrne za ruku, ktorú mi povzbudzujúco stisol a tým mi dodal energiu.
Celý zvyšok raňajok nikto nič nepovedal. Bola by som radšej, keby sa medzi sebou rozprávali a mňa si nevšímali. Ale, bohužiaľ, nestalo sa tak.
Keď som si išla po kufor do izby, dobehla ma Elise. ,,Mia, ja som vážne netušila nič z toho, čo si povedala." Ľútostivo ma chytila za plece.
,,Ale ja sa predsa na teba nehnevám, Elise. Ako by som sa mohla, keď som ti nič nepovedala. Len som sa zacítila trápne. To je všetko. A, mimochodom, mala by si vedieť, že mamu nemám. Zomrela na tuberkulózu, keď som mala 10."
Toto bolo na ňu už asi priveľa. So slzami v očiach ma objala. ,,Prečo si mi to nepovedala? Ja by som sa ti určite nesmiala."
,,Neviem. Proste sa mi to zdalo takto lepšie," mykla som plecami. Utešovala ma ešte dlho. Potom bolo nutné vziať si svoje veci a kráčať k autobusu na parkovisku. K autobusu, ktorým sme sa mali odviezť za svojím domovom.

Uff! 😓😊😊 Konečne som ju dopísala! 💪✌😀 Ale teraz mám plno času, takže je dlhšia. 😊 Konečne sú PRÁZDNINY!! 😍😍😍😍 Ták mi chýbali! 😍 Užite si ich čo to len dá, flámujte, tancujte, pite (s mierou) 😂😂😂, jedzte, kričte a smejte sa na celé mesto ako to zvyknem ja ešte s dvoma osobami 😂😂😂 Proste prázdninujte na celej čiare, pretože ŽIJEME LEN RAZ. 😍😆😆😆😏
Ádios!! 😊😊

Zdraví vás Poninopol z letných prázdnin u mňa doma!! 😂😂 Na posteli 😍😂😂