Ja a on? Nikdy!

Si spokojný!?

Prebudila som sa na slnečné lúče. V hrdle ma pálilo a cítila som sa zoslabnutá. Všetko nasvedčovalo tomu, že som bola poriadne chorá.
S námahou som zišla do kuchyne. Prespala som celý deň. Aspoň, že bol víkend.
Pri jedálenskom stole sedela Natalie.
,,Kde je otec?" spýtala som sa.
,,Niekam odišiel," pokrčila plecami.
,,Jedla si vôbec niečo?"
,,Hej. Spravila som si palacinky. Aj tebe tam ostalo."
,,Ty vieš robiť palacinky? Nepopálila si sa?"
,,Nie, neboj. Dlhšie som ťa pri nich pozorovala a prišla som na to. Sú trocha v nepodarenom tvare, ale jesť sa dajú."
Zasmiala som sa a išla ich obzrieť. Mala pravdu, boli v nepodarenom tvare. Nemala som vôbec chuť jesť, ale zo slušnosti som si jednu vzala. Bola vynikajúca! Ukázala som jej palec hore, vzala si tabletku a vybehla do izby.
Celé doobedie som preležala v posteli. Natalie si chcela ísť ľahnúť ku mne, no zakázala som jej to. Ešte by odo mňa ochorela.
Okolo 15:20 mi bolo lepšie, tak som sa vybrala na cintorín za mamou. Predsa len, predošlý deň som tam nebola.
Pomaly som dokráčala k jej hrobu a sadla si na múrik.
,,Mami... Prepáč, že som včera neprišla. Bolo mi veľmi zle. Navyše... otec hrozne pije. Neviem, čo mám robiť. Bojím sa. Bojím sa, že ja a Natalie prídeme o všetko. No hlavne o otca. Nezvládam to. V škole to nie je o nič lepšie. Všetci sa mi smejú. Ale Natalie sa naďalej učí dobre, nemusíš sa báť. Mami, ak ma počuješ, prosím, pomôž mi. Pomôž mi toto zvládnuť. Popros Boha, nech mi zošle niekoho, kto by mi pomohol toto prekonať. Prosím. Všetci ťa aj naďalej máme radi. V našich srdciach budeš navždy. Bola si tá najlepšia mama a stále si."
Slzy mi nekontrolovateľne tiekli dole tvárou a dopadali na moje ruky, položené na nohách.

Z pohľadu Toma

,,Tom! Poď okamžite dolu!" zakričala na mňa mama.
,,Už idem, nekrič!"
Zbehol som dole a mama mi vzápätí podávala sviečku. Nechápavo som sa na ňu pozrel.
,,Čo s tým mám urobiť?"
,,Hneď teraz ideš na cintorín."
,,Načo?"
,,Načo sa asi chodí na cintorín? Ideš zapáliť sviečku môjmu ujovi."
,,A to nemôžeš ísť ty?"
,,Nie. Mám prácu." Vzápätí odkráčala preč.
Nikdy som toho jej uja nevidel, tak prečo som tam mal ísť? Takéto vecičky by si mala vybavovať sama. Nie, aby som ju zastupoval ja.
S povzdychom som sa vytrepal z domu a zamieril na cintorín. Asi hodinu som hľadal jeho hrob. Ako slušnosť káže, pomodlil som sa a zapálil sviečku.
Otočil som sa, že pôjdem preč, no niečo ma v tom zadržalo.
Na vzdialenejšom hrobe som uvidel sedieť čudáčku. Zdalo sa mi, že niečo hovorí, tak som podišiel bližšie. Ona sa úplne pomiatla? Nevšimla si ma.
,,Navyše... otec hrozne pije. Neviem, čo mám robiť. Bojím sa. Bojím sa, že ja a Natalie prídeme o všetko. No hlavne o otca. Nezvládam to. V škole to nie je o nič lepšie. Všetci sa mi smejú. Ale Natalie sa naďalej učí dobre, nemusíš sa báť. Mami, ak ma počuješ, prosím, pomôž mi. Pomôž mi toto zvládnuť. Popros Boha, nech mi zošle niekoho, kto by mi pomohol toto prekonať. Prosím. Všetci ťa aj naďalej máme radi. V našich srdciach budeš navždy. Bola si tá najlepšia mama a stále si."
Zahmlelo sa mi pred očami. ,Takže... ona nemá mamu? '
Chcel som o nej vedieť veľa vecí. Stačilo jedno náhodné stretnutie a vedel som o nej všetko. To, že jej otec pil, mala mladšiu sestru Natalie a zomrela jej mama. A ešte jednu, zásadnú vec. Mala to v živote veľmi ťažké a v 15-ich prežívala to, čo v živote nezažili ani dospelí. Až na pár výnimiek.
,,T- ty nemáš mamu?" ozval som sa.
Strhla sa.
,,Prepáč, nechcel som ťa vyľakať."
Pomaly sa postavila.
,,Nie, nemám. Môžeš to ísť povedať všetkým v škole. V kľude! Si spokojný!? Teraz už vieš o mojom živote všetko! Môžeš to ísť referovať! A nezabudni ma pritom ešte potknúť alebo poriadne zosmiešniť! Totiž, som na to zvyknutá už dávno. Obzvlášť od teba!"
S plačom sa rozbehla preč.
,,Mia! Mia, počkaj!"
Prvýkrát som ju oslovil jej menom. Trochu ma to zarazilo.
No hrozne ma sklamalo to, že som sa za ňou nerozbehol a ona mi zatiaľ zmizla z dohľadu. Ako taký tupec som hľadel na miesto, kde pred chvíľou sedela a nezmohol sa na slovo.

Z pohľadu Mie

,,Mia! Mia, počkaj!"
Čože?! On ma oslovil mojím menom!? Odkiaľ ho vedel? Prečo musel byť všade, kde som bola ja!? Nenávidela som ho! Vedel o mne všetko! , Prvé, čo spraví, keď príde domov bude to, že všetko povie svojej bande. Tie posmešky nezvládnem!'
Vbehla som do domu a s plačom sa zavrela do izby. Netrvalo dlho, kým ku mne vbehla Natalie.
,,Mia? Čo sa stalo? Prečo plačeš?"
,,To nič. Len... Nechaj to tak."
,,Ale ja to chcem vedieť."
Vzdychla som si.
,,Tak fajn. Prišlo mi veľmi smutno za mamou, vieš? Preto plačem. Ale viem, že mama bude vždy pri nás, nikdy nás neopustila, ani vtedy nie, keď zomrela. Stále je v našich srdciach. A navždy bude mať v tom našom osobitné miesto pre tú najláskavejšiu a najlepšiu mamu na svete."
Navzájom sme sa objali.
,,Mia, si tá najlepšia sestra, akú som si kedy mohla priať."
,,Myslím si o tebe to isté, Natalie," usmiala som sa.

Z pohľadu Toma

Domov som prišiel mierne duchom neprítomný. Nevšímal som si okolie, len som sa zavrel v izbe.
Pred spaním, pri cigarete, som rozmýšľal nad slovami, ktoré som si len nedávno v hneve na rodičov pomyslel.
Ako som mohol mať ja mizerný život!? Ja, čo som mal všetko, na čo som si len pomyslel. A mal som hlavne to jedno, čo Mia nemala. Milujúcich rodičov. Oco bol možno trochu prísnejší, ale vedel som, že ma má rád.
Mia? Tá mala doma otca pijana, mamu pre zmenu vôbec nemala a ešte k tomu sa starala aj o svoju mladšiu sestru. V škole sa z nej všetci smiali. Ostatní by si už dávno zobrali život. No ona to zvládala a snažila sa. Mali sme si z nej brať príklad, nie jej ešte viac strpčovať život svojimi posmeškami.
Pri pomyslení na ten deň, keď som jej vylial naschvál polievku na jej tričko, ma divne pichlo pri srdci. Musela si ho určite prať sama. Ako sa musela vtedy cítiť, keď sa na nej všetci smiali?

V ten večer som sa rozhodol, že už si z nej viac posmech neurobím.

1038 slov! Zatiaľ najdlhšia časť v tomto príbehu. 😀 Čo hovoríte na Toma? 😀
Ahojte! 😊😊