Ja a on? Nikdy!

Druhá rodina

Zobudil som sa o necelé 4 hodiny. Vonku bolo pochmúrne, dážď cez noc neustal. Chcel som zísť do kuchyne, no hneď ako som sa postavil, zatočila sa mi hlava. S povzdychom som sa zvalil späť na posteľ. 
,,Tom? Prečo ešte nespíš?" spýtala sa ma mama, ktorá stála vo dverách.
,,Nie som unavený," podráždene som odvrkol.
,,Naozaj? Nemáš práve najlepšiu náladu."
,,Musím mať vždy dobrú náladu?"
,,Hovor, čo sa stalo?"
,,Nič sa nestalo."
Pokrútila hlavou a chcela odísť preč. Ešte sa však otočila.
,,Neviem prečo, ale myslím si, že sa stalo niečo medzi tebou a Miou. Mám pravdu?" upriamila na mňa svoj pohľad.
Mlčal som.
,,Pohádali ste sa?" vypytovala sa ďalej.
,,Mami, nechaj to tak, prosím ťa. Je to len medzi mnou a ňou."
,,Dobre, ale ak potrebuješ poradiť alebo niečo podobné..."
,,Viem, viem. Veľmi rada mi poradíš."
S úsmevom prikývla a odišla preč. Konečne! Mám ju veľmi rád, ale občas mi poriadne lezie na nervy. Najmä tými otravnými otázkami. No čo, nikto nemá rád vypytovanie.
Schúlil som sa viac pod paplón, pretože ma začala drgľovať zima. Po chvíli ma premohla únava. Zaspal som ani neviem ako...

Z pohľadu Mie

Ráno v škole bolo pre mňa doslova utrpením. Stále mi v hlave vírili otázky: Mám ísť za ním? Nemám? Ako to medzi nami je? Sme pohádaní? Čo mám robiť?!
,,Ehm... Mia? Počúvaš ma?" zamávala mi rukou pred očami Elise.
Strhla som sa.
,,Počúvam, jasné, že počúvam."
,,Tak čo som hovorila?" prepaľovala ma svojimi tmavohnedými, až čiernymi očami.
,,Noo... Uhm... Hovorila si, že pôjdeš do obchodu, kúpiť na seba nejaké oblečenie."
Pobavene sa uškrnula.
,,Nie, hovorila som ti, že som si veľmi dobre pokecala s Davidom."
,,Prepáč. Som trochu mimo."
,,Z čoho?"
,,Nerieš to, Elise."
,,Lenže ja to chcem riešiť. Vidím, aká si smutná a chcem vedieť prečo?"
Ticho som pozerala do zeme.
,,Týka sa to toho Toma, však?"
,,Ako to vieš?"
,,Pre čo iné by si mohla byť v takejto nálade?"
,,V akej?"
,,Presne v takejto. Pýtaš sa ma na zbytočné veci, aby si sa vyhla odpovedi."
Povzdychla som si.
,,Fajn. Týka sa to Toma."
,,Čoho presne?"
,,Neviem, či mám k nemu ísť alebo nie."
,,Prečo by si nešla? Jasné, že pôjdeš."
,,Ale keď to je všetko tak zložité." Skryla som si hlavu do dlaní.
,,Hej! Nič nie je zložité, jasné? Pozri, neviem, čo sa medzi vami stalo, ale som si istá, že by si  mala ísť za ním." Odtisla mi ruky od tváre.
,,Myslíš?"
,,Nemyslím, viem," zasmiala sa.

Celé vyučovanie som tŕpla. Čo keď robím chybu? Je to dobrý nápad? Nebudem to ľutovať?
,,Neboj sa, Mia. Uvidíš, že sa ti zlepší nálada, keď tam prídeš," uisťovala ma Elise, kým sme kráčali k Tomovmu domu.
,,Vieš čo? Radšej to nechám tak. Veď sa predsa stretneme na lyžiarskom. A... načo takto predbiehať udalosti?" zastala som a pochybovačne sa pozrela na Elise.
,,Tak toto bola veľmi chabá výhovorka." Začala sa smiať.
,,Ale naozaj si nemyslím, že by som tam za každú cenu mala ísť."
,,To si nemyslíš možno tak ty. Poďme, Mia." Chytila ma za zápästie a dotiahla až k dverám Tomovho domu.
Nahlas som preglgla.
,,Elise, naozaj to nie je nut..."
,,Zvoň!" skočila mi do reči.
Dlaňou vlhkou od potu som opatrne stlačila zvonček.
,,Fajn, už ma nepotrebuješ, takže maj sa." S úsmevom mi zamávala a odkráčala preč.
Toto jej len tak ľahko neodpustím! Ale počkať... Ešte mám čas utiecť! Nikto si nič nevšimne a Tomova mama si pomyslí, že si z nich niekto vystrelil. To znie dobre.
Práve som sa chcela otočiť a vykonať môj plán, keď sa dvere otvorili. Óó nie!
,,Ahoj, Mia. Myslela som si, že už ani neprídeš. Poď ďalej," usmiala sa na mňa Tomova mama.
Pomaly som vošla do mne už známej chodby.
,,Predpokladám, že chceš ísť najskôr za Tomom. Vieš, kde sa nachádza jeho izba." Ukázala rukou smerom k schodisku.
Prikývla som a vybehla až k dverám Tomovej izby. Chvíľu som počúvala, či je za nimi ticho. Nebolo počuť ani najslabší zvuk. S nervóznym nadýchnutím som otvorila dvere. Tom sedel na stoličke s hlavou v dlaniach. Keď ma uvidel, zarazil sa.
,,Nakoniec si prišla?" prekvapene sa spýtal.
,,Uhm... Hmm... Á-áno." vykoktala som odpoveď.
Chvíľu sme na seba nehybne civeli. Tom sa postavil a z celej sily ma objal. Spadol mi kameň zo srdca.
,,Už sa na mňa nehnevaj," zamrmlal.
,,Ja som sa na teba predsa nehnevala."
,,Ale bola si taká... iná."
,,Aká iná?"
,,Inak všelijaká."
Zasmiali sme sa.
,,Prídeš zajtra do školy?" Odtiahla som sa od neho.
,,Ešte nie. Ale na lyžiarsky určite pôjdem," usmial sa.
,,Hmm... To je ešte ďaleko."
,,Alee, ja viem, že som až taký neodolateľný, že bezo mňa nemôžete vydržať ani minútu," zasmial sa.
,,Si až moc veríš."
,,Hej? Takže tebe by som nechýbal?" Nahodil smutný výraz.
,,Nie."
,,Ani trochu?"
,,Tak o tom ešte popremýšľam."
Snažila som sa udržať si vážnu tvár, ale nešlo to. Obaja sme v rovnakom čase vybuchli do smiechu.
,,Ale teraz vážne. Chýbal by som ti?"
,,Jasné, že by si mi chýbal, Tom Maycon!" zvolala som.
,,To som rád. Ty by si mi chýbala viac ako ja tebe," usmial sa.
,,Tak to neviem s istou určitosťou povedať. Ale už ti je lepšie, keďže sa môžeš smiať, však?"
,,Jasné, že mi je lepšie. A vieš prečo sa tak rýchlo uzdravujem?"
Pokrútila som hlavou.
,,Pretože si pri mne. Určite by som ešte ležal v posteli s teplotami."
Začervenala som sa.
,,Oooo, akosi si očervenela. A vraj sa ti nepáčim. Si zlatá, vieš?" Dobre sa na tom zabával.
Po tejto otázke som nemohla byť viac červenšia.
,,Neviem, nevidím sa."
,,Donesiem zrkadlo?" zaškeril sa.
,,Nie, nechcem sa vidieť."
Ešte hodnú chvíľu sa na mne zabával. Potom sme sa obaja usadili na posteľ a rozprávali sa o úplne bežných veciach. Ako keď sa rozprávajú dvaja najlepší kamaráti. Takto sme spolu strávili celý deň. Keď sa stmievalo, rozlúčila som sa s ním a prešla cez celý dom až do chodby.
,,Mia? Dáš si so mnou ten čaj alebo sa ponáhľaš?"
Úplne som zabudla na Tomovu mamu.
,,Jasné, dám si. Ovocný, ak máte."
Usadila som sa na stoličku v kuchyni a Tomova mama predo mňa položila pariacu sa šálku s čajom.
,,Ďakujem."
Prikývla a s úsmevom si sadla oproti mne.
,,Cukor?" ponúkla ma.
Dala som si dve lyžičky. Na malú chvíľu medzi nami zavládlo ticho.
,,Tak... všimla som si, že Tomovi sa pri tebe lepšie uzdravuje." usmiala sa.
,,Už mi to tvrdil aj on." Cítila som ako moje líca znova naberajú červený odtieň.
,,Prepáč, že sa ťa to pýtam, ale... vy spolu chodíte?" upriamila na mňa svoj skúmavý pohľad.
Takmer mi zabehol čaj.
,,Nie, nie. Sme len najlepší kamaráti."
Prikývla.
,,A koľko máš rokov?"
,,15."
,,Takže si o rok mladšia od Toma," poznamenala.
,,Áno. Chodíme na tú istú školu."
Viac sa ma už nevypytovala. Rozprávala mi zážitky z Tomovho detstva. Vraj, keď mal asi 4 roky, ich pes Oliver mu schoval nejakú hračku. Tom sa vtedy naňho hrozne nahneval, tak pomaľoval pastelkami stenu a povedal, že to spravil Oliver. Neprešlo mu to, psi predsa nevedia kresliť postavičky.
S tetou Mayconovou sme sa na tom smiali a popritom pochlipkávali čaj.
Keď ubehla asi hodina, zdvihla som sa na odchod. Práve som sa obúvala, keď do domu vošiel nejaký chalan. Asi Tomov brat.
,,My máme návštevu?" spýtal sa.
,,Prišla pozrieť Toma," objasnila mu teta Mayconová.
,,Ahaa. Mimochodom, som Chris, Tomov brat," usmial sa na mňa a podal mi ruku.
,,Mia." S úsmevom som ju prijala.
Teta Mayconová ma odprevadila až k dverám. Zakývala som jej a pobrala sa preč. Cesta bola osvetlená pouličnými lampami. V duchu som ďakovala Elise, že ma donútila navštíviť Toma. Spoznala som jeho skvelú mamu a celkom milého brata. Zdalo sa mi, akoby som práve našla svoju druhú rodinu...

Fuu, 1238 slov!! 😊 Sľúbila som dlhú časť, tak tu ju máte. 😀 Ďakujem za 126 votov na predchádzajúcej časti! 😍😘😘 A aj za tie nádherné komentáre! 😘😘😍 Túto časť som písala v autobuse, aute, vo vlaku, ale aj doma v posteli. 😂😂😂 Tak dúfam, že sa páčila. 😊😊
Ahojte! 😊😊😊

Poninopol💞😊😘