Ja a on? Nikdy!

Šok

Časť venujem _unicorn001_ ,tinka687 a Palenkaa 😊😊
Takisto, ak sa vám, samozrejme, chce, mohli by ste si pozrieť príbeh od princesatara 😊 Zabudla som názov príbehu, ale keď prídete na jej profil, nájdete ho tam 😊 Je to čisto dobrovoľné, nikto vás nenúti 😊
A je tu ešte jedna vec... Prosím vás, nehnevajte sa, ale ja nemôžem pridávať časti pravidelne, kedy sa mi zachce, pretože aj keď mám chuť písať, nemám kedy. V jednom kuse sa musím drviť sprostú matiku a nemčinu, bola a stále som chorá, takže fakt NEMÁM čas. Víkend využívam čisto na oddych a upratovanie. Proste, ako sami vidíte, mám toho veľa a sama som z toho niekedy zúfalá... A to, že neviem, kedy bude ďalšia časť platí asi na dva týždne dopredu... 😊👍😐😐

Z pohľadu Mie

Okolo deviatej večer mi napadlo, že som si zabudla u Toma šál. Ani som sa nemusela namáhať, môj mozog si hneď domyslel, že ak ho tam nájde jeho oco, bude zle.
Schmatla som mobil a snažila sa dovolať Tomovi. Avšak, nedvíhal. Chcela som, aby zavolal jeho mame, ktorá by mi ten šál určite podala, kým by som stála na prahu dverí ich domu a snažila sa vypariť skôr, kým príde pán Maycon.
,,No tak, zdvihni to," mrmlala som si popod nos. Nič. Neozýval sa.
Naštvane som vytočila číslo Elise. Na rad nastúpila posledná možnosť. Navštíviť bar, v ktorom sa zabáva mládež, pravdepodobne na čele s Tomom.
,,Áno?" zdvihla po treťom zazvonení.
,,Ahoj, Elise. Potrebujem helfnúť," zachripela som.
,,Čo také?"
,,Nepôjdeš so mnou do jediného baru v meste?"
,,Ty chceš ísť do baru?! Ako, takého Toma chápem, ale ty?!" začala šalieť.
,,Však práve, ide o Toma. Zabudla som si u nich šál a nedvíha mi. Potrebujem ísť za ním, ale sama sa tak trocha bojím. Predsa len, je už večer a nebezpečenstvo číha na každom kroku."
,,Okej, stretneme sa... prídi pre mňa."
So slovami vďaky som zložila a bežala sa nachystať. Vyžadovalo si to trocha trpezlivosti. Nervozita a strach zo mňa len tak sršali. Nikdy som v bare nebola a zrazu mi život nadelil, aby som tam v dave ľudí zhľadúvala Toma?! Trocha šialené! Aspoň pre mňa.
O 15 minút som už zvonila na zvonček pri Eliseiných dverách. Výťah mali stále pokazený, takže keď mi s úsmevom otvorila jej mama, ešte som rozdýchavala niekoľko desiatok schodov.
,,Ehh... D-dobrý večer. Prišla som pre Elise, aby mi pomohla..."
,,Z matikou," prerušila nás menovaná. ,,Mia potrebuje pomôcť vo výpočtoch... potrebuje... potrebuje chápať mocniny a odmocniny." Trepla len tak do vetra.
,,Ty jej ideš vysvetľovať niečo také? Predsa si z matiky mávala väčšinou trojky," nadvihla obočie jej mama.
,,Noo..."
,,Potrebujem to vytiahnuť aspoň na tie trojky." Zapojila som sa do ľahko vymyslenej lži aj ja.
,,Tak ako myslíte, ale... nie je už neskoro na doučovanie matematiky?"
,,Nie, mami. Ideme, hej? Prídem asi za hodinku a pol. Ahoj!" vlepila jej pusu na líce.
,,Dovidenia!" stihla som zakričať skôr, ako ma Elise odtiahla dole schodami.
,,Fuu, rodičia sú v suchu," vyhŕkla po vykĺznutí z dverí na čerstvý vzduch. ,,Kadiaľ sa ide do toho baru?" preniesla svoj pohľad na mňa.
,,Touto cestou." Zabočili sme doprava. Kým nás naše nohy niesli po všemožných uliciach, hviezdy žiarivo svietili. Akoby... Akoby chceli... Nevedela som to vyjadriť slovami. Celý čas, čo sme kráčali, mi nepríjemne zvieralo žalúdok. Ten pocit som poznala až moc dobre. Bol to pocit, ktorý som zažívala vždy, keď som musela ísť do školy, ešte za môjho šikanovania. Ťažoba mi sadla na plecia.
Postávajúca mládež v skupinkách pred barom, mi pripomenula to najhoršie obdobie v mojom živote. Odobie, v ktorom ma nevedelo potešiť nič. Bola som čudáčka. Obyčajná, chudobná čudáčka. Potom sa však všetko zmenilo. K lepšiemu.
A tak som prekračovala prah dverí na bare menom TEEN. Nápis to vystihoval perfektne. Chodievali sem zväčša teenageri. Bar mladých.
Z mojich myšlienok ma prebral fakt, ktorý som zahliadla v strede parketu. Stál tam Tom, pričom venoval pozornosť svojej spoločníčke. Bozkávali sa. Práve v tú chvíľu som zažila šok. Obrovský šok. Hlavne vtedy, keď som pod tou spoločníčkou spoznala osobu. Bola to...

Krátke, ale napínavé 😀

Poninopol😻