Ja a on? Nikdy!

Stávka

Túto časť venujem jednej osôbke, vaclavikova12 😊 Práve si musíš prechádzať veľmi ťažkým obdobím. Nemôžem ti povedať, že viem ako sa cítiš, pretože ja sama som niečo také nikdy nezažila. A úprimne, dúfam, že nikdy nezažijem. Musí to byť pre teba obrovská rana na srdci, ktorá sa len tak nezahojí. Zostane naveky. Či chceš alebo nie.
Rozhodla som sa, že túto časť venujem len tebe. Je to doposiaľ najdlhšia časť, akú som doteraz napísala. Plná optimizmu, aj keď sa mi to práve teraz nepíše najľahšie. Dúfam, že ti aspoň týmto trošku pozdvihnem náladu, keď už ničím iným. 😊 A ešte niečo: ak si stále taká smutná, netráp sa toľko. Tvoja kamarátka by určite nechcela, aby si stále plakala a trápila sa. Hlavu hore. 😊 Viem, že mne sa to ľahko hovorí, resp. píše... Je mi to ľúto, ale to som ti už napísala... Nezaslúžila si to.
Prajem ti, aby si si týmto obdobím úspešne prešla a už nikdy podobným obdobiam prejsť nemusela. 😊
Život je to najcennejšie, čo máme, a preto si ho vážme, lebo v malom zlomku sekundy oň môžeme prísť!
Držím ti v živote palce... ✌ A ver, či never, aj keď ťa nepoznám, som tu na Wattpade pre teba, aby som ťa rozveseľovala mojimi kapitolkami, aj keď sú niekedy smutné... 😊

Na november bolo vonku prekvapivo dobre. Slniečko s ostrými lúčmi nám príjemne zohrievalo chrbáty. Svieži vzduch prečisťoval pľúca. Naprosto super idylka ako stvorená na poobedňajšiu prechádzku.
Kráčali sme menším, lesným parkom za sprievodu čvirikania vtáčikov, keď mi vo vrecku džínsov zapípal mobil. Správa od mamy.

Neprišiel by si sem aj s Miou? Ocko nie je doma, v práci sa zdrží až do neskorého večera. Mrzia ma tie vyhrotené vzťahy medzi vami.

S nádejou som tú esemesku ukázal Mii. Šťastím sa jej rozžiarili oči. Takisto v nich bolo badať nádej a lásku. Pocit, že konečne ku niekomu patrí.
,,Tak čo? Ideš ku mne alebo nie?" s úsmevom som nadvihol obočie. Vedel som, že neodmietne. Moju mamu mala veľmi rada. Dalo sa to poznať.
,,Jasné, že práve teraz smerujeme ku tebe domov. Aspoň ťa s tvojou mamou trocha poohovárame. A možno spomeniem aj dnešné ráno," žmurkla.
,,Raz by si to skúsila, tak by z teba zostala len fašírka," vražedne som sa k nej priblížil, aby som ju nakoniec mohol cmuknúť na nos.
,,Ale ja milujem fašírky," pritúlila sa bližšie ku mne.
,,Hej? Lebo ja ich nenávidím."
,,Dobre, takže odteraz ti vždy na tvoje narodeniny urobím fašírky. Nech si pochutnáš," zasmiala sa.
,,Toto by si mi neurobila. Však? Ja nechcem fašírky!" vypískol som. Ehm... Priznávam, že dosť... pofidérne. Muselo to byť až priveľmi, pretože som prvýkrát počul Miu takto sa rehotať.
,,Práve som zistila, že ja chodím s bláznom! Vážne! Tom Maycon, ty si blázon!" vyhŕkla pomedzi smiech.
,,Povieš mi ešte niečo, čo neviem?" nadvihol som obočie.
,,Práve si si to priznal."
,,Hm. Áno, som blázon. Stačí?"
,,Nie," vyplazila jazyk.
,,Prepáč, ale máš toho najkrajšieho, najprítažlivejšieho a najsexi blázna, a tebe to stále nestačí?"
,,Tak, ešte porozmýšľam o vlastnostiach, ktoré si mi vymenoval. Krajší ako ty, je môj pes, ktorého som nikdy nemala, príťažlivejšia je moja posteľ a viac sexi je... môj plyšák, s ktorým spávam už celé roky." Zazubila sa.
,,Počkať, počkať... Ty ma podvádzaš?!"
Náhodní starší pár, ktorí prešiel okolo, na mňa zazrel pohľadom typu ,,chuligán v akcii."
,,Prečo by som ťa mala podvádzať?" nechápavo sa zamračila Mia.
,,Predsa si práve povedala, že spávaš s tvojím plyšákom." Mykol som plecami. ,,Ha-ha-ha. Veľmi vtipné, Maycon." Buchla ma do pleca.
,,Čo je? Okej, poďme už k nám, lebo tento rozhovor nedopadne dobre." Rezignovane som ju chytil za ruku a s úškrnom odbočil doľava na ulicu, kde sa nachádzal náš veľký biely dom. Nenávidel som ho. Prečo musel byť tak ozrutánsky? Jasné, oco sa chcel za každú cenu ukázať v mene podnikateľa. A to nielen tým domom, ale aj tromi autami značky BMW, Audi a Mercedes. Takisto udržiavaným trávnikom a veľkým dvorom. Ako inak, celá táto ulica bola určená skôr pre ľudí z bohatšej vrstvy. Nečudo, že oco nemohol prežiť fakt, že jeho syn chodí s niekým z nižšej vrstvy.
Ako som predpokladal, práve Mercedes doma chýbal. Dôkaz, že môj milovaný ocinko vytiahol päty z domu.
Hneď po otvorení dverí sa na mňa vyrútil Oliver. ,,Kámo, kľud. Ja viem, že si ma dlho nevidel, ale preto ma nemusíš zabiť," dohováral som mu.
,,Ako keby ti rozumel," krútila hlavou odo dverí mama.
,,Mami, to nepochopíš. Medzi nami je puto, už odmalička. Ver, že on mi rozumie."
,,No, neviem, neviem. Prestaň láskavo hladkať toho psa, lebo budeš celý od chlpov." Vošli sme dovnútra, kde to rozvoniavalo... počkať! Fašírkami?!
,,To vážne?! My máme fašírky?!" zúfalo som fľochol na mamu. Mia sa už zadúšala smiechom.
,,Pozri, viem, že ich nemáš rád, ale už som ich nerobila poriadne dávno. A jednu fašírku snáď pretrpíš, nie?" Povzbudivo sa usmiala.
,,Nieee. Prečo práve fašírky?! Radšej špenát. Alebo rybací olej," naštvane som si sadol na stoličku. Mia už dávno sedela po mojej pravici.
,,Už vidím, ako piješ rybací olej." Uchechtla sa.
,,Rybací olej je určite lepší ako fašírky," odfrkol som si.
,,Zlatko, to si ho ešte neochutnal," mama pred nás položila taniere zo zemiakovou kašou, fašírkami a zeleninovým šalátom.
,,To nevadí, je určite lepší."
,,Ale už ticho, Tom. Buď rád, že nejaké jedlo máš," zasiahla do môjho frflania Mia.
,,Veru. Niektorí ľudia sú radi aj za obyčajný chlieb s maslom. Mali by sme si z nich brať príklad," zaargumentovala mama.
,,Teraz ste ma odpísali na celej čiare," vložil som si do úst kúsok papriky.
Spoločne sa zasmiali. ,,My ti len dohovárame."