Ja a on? Nikdy!

Mobil

Časť venujem karolina_pavlovova 😊😊 Príjemné čítanie 😊😊

Pri obede (resp. pri zemiakových plackách), sme sa všetky tri zhovárali. O lyžiarskom, spiatočnej ceste, o tom ako sa mali ony tu. Teta Suzan začala pracovať v obchodíku. Na plný úväzok, zarobila tým viac. Natalie mala chrípku, takže nebola v škole dva dni. A keďže kalendár ohlasoval veľkými čiernymi písmenami deň PIATOK, bolo jej sveta žiť.
Čo sa týka mňa, rozpovedala som im takmer všetko. Všetko, okrem tej veci s Tomom. Chcela som to oznámiť tete, to áno. Ale až vtedy, keď budeme osamote. Jednoducho, dôverný rozhovor medzi štyrmi stenami.
,,Vieš o tom, že presne za tri týždne mám narodeniny?" Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala z mojich myšlienok a uvedomila si, že otázka je smerovaná na mňa.
,,Jasné, že viem, Natalie. Na ten deň sa proste nedá zabudnúť."
,,Prečo nie?"
,,Pretože nikdy nezabudnem na deň, keď sa mi narodila moja malá sestrička. Pamätám si, že týždeň pred tvojim narodením sa mama s otcom pohádali. Nevedeli, aké meno by ti mali dať. Teda, otec chcel, aby si sa volala Ellen, po mame. Lenže mama ti chcela dať meno Natalie. A ako to zvykom býva, vo vyberaní mien väčšinou vyhrajú matky,"zasmiala som sa.
,,No, poznám aj také prípady, kedy vyhral otec nad matkou." zapojila sa do rozhovoru teta. ,,Ale naozaj sa to stáva málokedy," prisvedčila.
,,Úplne ste vybočili od témy mojich narodenín," zamračila sa Natalie.
,,Nevybočili, neboj sa. Na tvoje narodeniny sa nechaj prekvapiť," žmurkla som na ňu.
,,Milujem prekvapenia!" vypískla, na čom sme sa s tetou schuti zasmiali.
,,Tak uvidíš, že toto prekvapenie bude to najlepšie!" pousmiala som sa. ,,Ehm... Na chvíľu si pôjdem prevetrať hlavu." Postavila som sa a za ustarosteného pohľadu tety vyšla z domu. Namierila som si to na to isté miesto, kde som bola už toľkokrát. Cintorín. Na dlhý čas som moje návštevy u mamy zanedbala. Akoby aj nie, keď som toho mala vyše hlavy.
K hrobu som došla za sprievodu slnečných lúčov. Ako vždy, sadla som si na betónový múrik a pozorovala, ako sa vec, pod ktorou ležala moja mama zmenila. Jasné, nijako. Stále to bol len sivý a smutný útvar, vyrobený z kameňa. Trhane som sa nadýchla a začala rozprávať.
,,Mami... Dlho som tu nebola. Ale dnes sa mi konečne podarilo prísť. Vieš, chcela som ti len poďakovať. Vtedy, keď som ťa prosila o nejakú pomoc... Ďakujem ti za tetu Suzan, za Toma a za Elise. Nech si ostatní hovoria, čo chcú, ja viem, že ty si mi ich poslala do cesty. Kto by bol povedal, že z takého namysleného a arogantného chalana sa stane milý, starostlivý a fajn človek?" usmiala som sa pomedzi slzy, stekajúce po lícach. ,,Zasa plačem, ja viem. Ale teraz sú to slzy radosti. Mama, ver, že mi stále chýbaš. Nikdy mi chýbať neprestaneš." Dohovorila som a pobrala sa na odchod.
Po návrate domov sa teta nevyzvedala, kde som bola. Pravdepodobne všetko pochopila. Proste som sa zavrela do izby a oddychovala s hlavou zaborenou vo vankúši. Oddychovanie však netrvalo dlho, pretože mi niekto zaklopal na dvere.
,,Ďalej!" zvolala som.
Následne vošla teta. ,,Prišla som sa uistiť, či si v poriadku," s týmito slovami si prisadla ku mne na posteľ.
,,Som, neboj sa." Pretočila som sa na chrbát.
,,Bola si na cintoríne, však?" spýtala sa so slzami v očiach. Teta Suzan mala moju mamu veľmi rada. Nečudo, bola to predsa jej sestra.
,,Uhm," prikývla som.
,,Vieš, ja som ti v podstate prišla niečo dať. Zaslúžiš si to," usmiala sa a podala mi krabičku, ktorú som si doteraz nevšimla.
,,Čo je to?" vrhla som na ňu nechápavý pohľad.
,,Prezri si tú krabičku."
Keď som to uvidela, ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Mobil sa čnel na prednej strane. Nebol to nijaký iPhone, ani nič podobné. Obyčajný, menší a čierny SONY.
,,Ale teta, to si predsa nemusela," namietala som.
,,Nie, nie. Keď si bola na lyžiarskom, pýtala som si od Natalie telefónne číslo, pretože som ti chcela zavolať. Lenže tá mi povedala, že žiaden nemáš. A tak som ti ho kúpila. Nechcem počuť námietky," prísne zdvihla ukazovák.
,,Ďakujem, teta," objala som ju.
,,Neďakuj, srdiečko, rado sa stalo."
,,Vlastne, ja by som ti tiež chcela niečo povedať," odkašľala som si. Zrazu mi bolo nejak dusno a lem trička okolo krku ma takmer škrtil.
,,Čo také?" napäto sa spýtala.
,,No, ja... na tom lyžiarskom... som... ehm..." nevedela som sa vykoktať.
,,Máš priateľa?" zasmiala sa. Prekvapená a celá červená, som mlčky prikývla.
,,Neboj sa, nehnevám sa. Len dúfam, že je to slušný chlapec a žiadny grázel."
,,Nie je grázel, je veľmi milý a slušný," usmiala som sa.
,,Verím, že si vyberieš správne. Snáď mi toho fešáka, čo si získal tvoje srdce niekedy predstavíš," pohladkala ma po vlasoch. ,,Rada ho spoznám."
,,Som si istá, že predstavím."
Teta ma s úsmevom pobozkala na čelo. ,,Tak ja ťa tu nechám. Určite si chceš prezrieť svoj mobil." s ešte stále pretrvávajúcim úsmevom odišla.
Nemohla som sa vynadívať na tú čiernu vec, čo som držala v ruke.
,,Ešte raz ti za všetko ďakujem, teta," zašepkala som a nechala sa ponoriť do spleti aplikácií a mobilného systému.

Tie ďalšie časti budú trochu (asi) zaujímavejšie. 😁😀😀 Vcelku dlhá časť, nie?? 😂😂 Tak si ju užite. 😊😊
Ahojte!! 😊😊

Poninopol💙💖