Ja a on? Nikdy!

Je to osud

Časť venovaná Katka_juss 😊😊 Uži si ju! 😊✌😊

Bola som zmätená. Čo sa to deje?! Čo to robím?! Toto predsa nemôžem! Mia! Nechala si sa oblbnúť! Pamätáš si ešte, čo ti robil? Vysmieval sa ti do tváre! Znova ten hlas! Prečo ho musím mať zakaždým v hlave?! Prečo mi nemôže dať pokoj?!
Odvrátila som sa od Toma. Moje telo sa akoby samo od seba vyšvihlo na nohy a spustilo na lyžiach dolu vlekom. Počula som, ako za mnou kričal, ale v tú chvíľu som sa mu nemohla pozrieť do očí. On ma... On ma pobozkal?! Ako sa to vlastne mohlo stať?! Ako je to možné?! Hlavou mi vírili takéto a podobné otázky. Pri chate som si rýchlosťou blesku dala dole lyže z mojich nôh a v prilbe a okuliaroch vbehla do mojej izby. Dvere takmer vyleteli z pántov, tak silno som ich zatreskla a následne zamkla. Bolo mi to jedno. Chcela som len, aby mi každý dal pokoj. Nič, naozaj nič iné, len pokoj.

Z pohľadu Toma

Čo som to ja debil, zasa spravil? Myslel som si... Myslel som si, že sa mi to konečne podarí. Keď som pocítil jej pery na tých mojich, myslel som, že sa mi sníva. Nesnívalo. Z tej krásnej chvíle ma však vytrhla Mia. Ani som nestihol zbadať, kedy sa odo mňa odvrátila a spustila dole. Bola naozaj rýchla.
,,Mia, počkaj!" kričal som za ňou, ale nezastavovala. Toto som riadne dokašľal. Vyšvihol som sa na lyže a pravdepodobne vačšou rýchlosťou ako ona zlyžoval až k chate. Zastavil som tesne vedľa jej lyží. S určitosťou som vedel, že toto boli práve tie jej. Modré, so sivými vzormi. Na nič som nečakal a vbehol do chaty. Chcel som ísť za Miou do izby, ale ako som mohol vedieť, ktorá je jej? Začal som ich po jednej otvárať. Každá bola prázdna. Až na jednu. Nevidel som, či v nej niekto je, pretože dvere boli zamknuté. To ma utvrdilo v tom, že sa Mia nachádza práve v tej izbe.
,,Mia, otvor!" volal som pomedzi búchanie na dvere. Nič sa však neozývalo. ,,Prosím!" Nič.
Nemá to cenu. Vyšiel som na  poschodie do mojej a Davidovej izby. V taške som zahrabal po cigaretách. Bolo mi jedno, že ma niekto môže vidieť ako fajčím. Mal som na seba také nervy, že mi v tom momente bolo jedno všetko. Zhlboka som vdýchol dym z cigarety do seba a po niekoľkých sekundách vydýchol. Konečne som pocítil aspoň akú-takú úľavu. Len tak som sedel na posteli a fajčil. Cigaretový smrad napĺňal celú izbu. Zrazu sa otvorili dvere, v ktorých stál David. Keď ma uvidel, zamračil sa.
,,Si magor?! Keď si chceš zapáliť, tak aspoň vyjdi na balkón, nie?! Ak ten smrad zacíti profesorka, sme v pekných sračkách!"
,,Drž hubu! Môžem si robiť, čo chcem! Mám všetkých vieš kde! A vieš čo?! Strč sa niekam aj ty!!" rozkričal som sa.
Prekvapene sa na mňa pozrel. Toto zrejme nečakal.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa ma a zatvoril dvere. Najprv mi vynadá kvôli tomu, že fajčím a až potom zatvorí dvere. Logika, však?
,,Nestaraj sa," odvrkol som.
,,Sa ukľudni, dobre? A vyklop to, nemám na to celý deň."
Rozzúrene som vstal.
,,Tak ja sa mám ukľudniť, hej?! Pred chvíľou som zasa pravdepodobne ublížil dievčaťu, ktoré milujem, ale mám sa ukľudniť! Okej, ja sa ukľudním, môžem kľudne aj skočiť z balkóna, však čo, dole je sneh, ten ma zachráni!! Alebo ak chceš, môžem si rozbiť hlavu o stenu a upadnúť do bezvedomia, potom už určite kľudný budem!!" nevydržal som to a z celej sily kopol do môjho kufra. Zošuchol sa na druhý koniec izby. Takto naštvaný som asi nikdy v živote nebol.
,,Sadni si a upokoj sa, jasné? Čo si jej urobil?" ukľudňoval ma David.
,,Pobozkal som ju," hlesol som s hlavou v dlaniach.
,,Čo, že si ju?" neveriacky sa spýtal.
,,Pobozkal, si hluchý?!" Strácal som trpezlivosť. Ak som ešte nejakú vôbec mal.
,,Ale... Čo? Kedy?" nechápal.
,,Na vleku. Proste do mňa narazila a tak nejak sme sa skotúľali až k stromu. Zrazu som si uvedomil, že... že sa naše pery dotýkajú... Proste, chápeš," pozrel som sa naňho. Prikývol.
,,A pre to musíš byť hneď tak agresívny?"
,,Ešte nevieš, ako zareagovala."
,,Ako?"
,,Ušla a zamkla sa v izbe. Ja... ja neviem, čo mám robiť."
,,Ale veď to bola náhoda, nie? Mohlo sa to stať každému. Prečo hneď tak zareagovala?"
Pokrčil som plecami.
,,Neviem. Ale... toto nebola náhoda. Neverím, že by to bola len obyčajná náhoda. Toto je osud. Chápeš? Osud, ktorý nám pripravil mnoho prekážok. To, že som ju pobozkal, nám pripravil osud. To, že som ju počul vtedy na cintoríne, nám pripravil osud. A neviem, či nám niekedy pripraví aj to, aby sme boli spolu." Dohovoril som.
,,Ty si chorý na hlavu? O akom cintoríne to hovoríš? Aký osud? Daj sa vyšetriť." Prerušil prúd mojich myšlienok David.
No jasné, ten mi musí vždy všetko pokaziť. Ako inak. Asi aj preto je môj najlepší kamoš. Ale mojej teórie sa aj napriek tomu držím. Stačí mi už len niečo urobiť pre to, aby som sa mohol s Miou porozprávať...

Uff, ďalšia časť! 😊 V celkom neskorom čase. 😀 Dúfam, že ma nezabijete a ták... 😱😱😲😁😂😂
Ahojte! 😊😊

Poninopol💗💖💞