RAPIDITY

I.

Už celú večnosť sa vlečieme cestou z Brazílie do Californie. Môj otec sa totiž rozhodol, že na dovolenku pôjdeme autom, aby sme boli viac spolu a zblížili sa.

Momentálne sme zastavili pri odpočívadle. Sadla som si von na lavičku pod slnečník a sledovala autá pohybujúce sa na diaľnici. Aj keď sa leto už končilo, vonku stále pieklo slnko. Užívala som si posledné chvíľky na čerstvom vzduchu pred vstupom do auta. Bolelo ma celé telo zo sedenia. Ideme už 4 hodiny a ešte nás čakajú ďalšie 3.

Keď som zbadala, že rodičia už vyšli z obchodu, postavila som sa a ponaťahovala sa.

Mama si sadla na lavičku, kde som pred tým sedela ja, a otec sa postavil vedľa mňa. Ešte vždy som sa naťahovala.

,,Asi by som mala začať robiť jogu, som nejako skrátená." poznamenala som, keď som sa nedokázala dotknúť zeme s rovnými nohami.

,,Budeš sa o to pokúšať inokedy. Teraz musíme ísť nech prídeme domov ešte pred večerom." povedal otec a vybral sa k autu.

Vedela som, že ľutoval svoj nápad ísť autom.

,,Tak sa mi nechce späť do toho auta." zafňukala mama.

Súhlasila som s ňou a vydala som rovnako ufňukaný zvuk.

Neochotne sme nastúpili a dúfali, že čím skôr budeme doma. Cesty boli relatívne kľudné. Žiadne kolóny neboli, tak sme mohli v poriadku prejsť, bez akéhokoľvek zdržania.

Otec v polovici cesty zrazu spomalil. Následne okolo nás prefrčali dve autá, ktoré išli nebezpečne rýchlo.

,,Blázni." odfrkol nahnevane otec.

Pozrela som sa na neho zamračene a snažila sa zdržať komentára. On si to ale všimol v spätnom zrkadle.

Stalo sa už viackrát, že sme sa s otcom začali hádať ohľadne šoférovania. Zavrhoval závodenie a rýchle jazdenie. Ja mám na to iný názor a nepáči sa mi, ako o tom hovorí. Je pravda, že mu to nemôžem vzhľadom na nedávne udalosti, vyčítať. Ale aj napriek nim nemám odpor k jazdeniu. Práveže naopak, ťahá ma to k tomu viac. Mala by som sa ale viacej sústrediť na školu, ktorá sa onedlho začne. Popravde sa celkom teším. Už by to chcelo zmenu po prázdninách preležaných na nafukovačke. 

Po nekonečných hodinách sme prišli konečne domov. Vyšla som do svojej izby a vybalila si veci. Ako som sa tak na ňu pozerala, zhodnotila som, že by sa zišlo ju upratať. Teraz ale nie, som unavená z cesty. Síce som celý čas sedela a nič nerobila, ale bola som psychicky vyčerpaná.

***

Tie 2 zvyšné týždne prešli ako voda. Pripravovala som si veci do školy, pričom všetko tak rýchlo ubehlo. A prekvapivo som z tou jogou nezačala.

Na začiatok roka som sa rozhodla dať si šaty. Mám celkom dosť šiat, aj keď ich nenosím. Povedala som si, že to skúsim. Tento rok chcem začať odznova.

Toto je môj prvý príbeh. Hádam sa bude páčiť.

VOTE a koment by potešil ❤

... 👋-P.