RAPIDITY

XXXVII.

Nasledujúce ráno sme sa všetci zobudili okolo 10tej. Naraňajkovali sme sa a chceli sme ísť odtiaľ preč, lenže sme zistili, že si nemáme kde dať veci, keďže auto potrebujem a najlepšie je, keď v ňom nie je nič iné, len ja.

Vyrazili sme na pláž a sme rozmýšľali, kde si odložíme veci a kde pôjdeme túto noc spať. Nechceli sme ísť nazad do toho motela. Nebudem klamať, nebolo práve miesto, kde by ste sa chceli zdržiavať.

Neskôr prišiel za nami Luke, s ktorým som volala a povedala mu kde sme.

,,Tak si môžme rezervovať chatu." navrhol Luke ,,Viem o jednej, ktorá je že vraj super. A nie je ani drahá." pokračoval.

Keď som sa pozrela na ostatných, vyzerali, že ich to zaujalo, tak isto ako mňa. Rozhodli sme sa, teda, že tam pôjdeme, ale ešte predtým sme sa dali do plaviek a išli sa vyblázniť do mora. Závody mali byť podľa všetkého až podvečer.

Keď sme prišli so Spencer nazad za chalanmi, ktorí na nás čakali na pláži, nespúšťali z nás oči. Hneď sme sa rozbehli do vody, ktorá bola neskutočne studená. Chceli sme sa otočiť a ísť na deku, keď v tom nás chalani chytili pod pazuchu a utekali s nami naspäť do vody. Bláznili sme sa tam ako deti.

Keď sme vyšli a usušili sa, rozhodli sme sa si opiecť špekačky, keďže sme boli hladný. Potom sme sa vybrali na tú chatu, o ktorej nám hovoril Luke.

Zobrali sme si veci z motela a vyrazili sme tam. Bola celkom dosť veľká, takže som nemala pochybnosti, že by sme sa nezmestili. Veci sme si hodili do obývacej izby a potom to prišla SMSka. Ani sme sa tu nerozhliadli a museli sme sa ponáhľať na závod. Nemali sme moc času, tak sme rýchlo vyrazili.

Po príchode na miesto Spencer, Mike a Josh vystúpili a išli medzi ostatných ľudí. My s Lukom sme sa zaradili k závodníkom.

Ako som sa rozhliadla, či sú tu všetci, zistila som, že jedného človeka neviem nájsť. Dúfala som, že ani neuvidím. A tak sa ja stalo. Závod sa začínal a Rodriguez tu nebol. Dodalo mi to veľkú odvahu si trúfnuť si na prvé miesto. Vedela som, že by som sa na prvé miesto pri ňom nedostala, ale teraz nie je tu.

Mojim telom začal prúdiť adrenalín a tep sa mi zrýchlil. Bolo to to jediné čo som v tom momente chcela. Hlavou mi začali behať čísla a počítala som body. A dospela som k záveru, že ak vyhrám tieto posledné tri závody vyhrám celý Capital Competition.

Keď pred nás predstúpilo dievča, ktoré malo odštartovať závod. Pevne som stisla volant a sústredila som sa na jej ruku, ktorou držala vlajku.

Vlajka sa stala magnetom mojich očí. Keď ju pustila, všetky moje pocity sa zdvojnásobili.

Keď padala na zem pomaly som vydýchla zadržiavaný vzduch a vyštartovala som.

Išla som ako splašená gazela, ktorú naháňa lev.

Predbiehala som jedného závodníka za druhým, až som sa dostala za Oldmana, ktorý sa nedal tak ľahko predbehnúť. Snažila som sa dostať pred neho, ale zrejme aj jeho dnešným cieľom bolo vyhrať.

Pridávala som na rýchlosti, a tak isto aj on. Vedela som, že musím rýchlo konať inak to nevyhrám. V tej rýchlosti som ani netušila, kde som. Preto ma prekvapilo, keď som zbadala cieľ.

Išli sme bok po boku a nakoniec prešli cieľom.

,,Do riti." ostala som v šoku.

Rozmýšľala som, či som videla dobre alebo sa mi to zdalo. Ja som to vyhrala. V posledných sekundách som ho predbehla. Neverila som tomu.

Keď všetci zastavili v cieli, vyšla som von. V dave ľudí som hľadala svojich kamarátov.

Keď som ich zbadala rozbehla som sa za nimi a skočila na nich. Radovali sme sa ako blázni. Luke za nami prišiel a tiež sa zapojil do objímania. Vždy ma potešilo, keď sa Luke radoval so mnou. Predsa sme boli protihráči.

Odtiaľ sme sa vybrali na chatu. Rozdelili sme si izby, čo bolo celkom ťažké. Spencer nechcela byť moc s chalanmi, ale ani sama - čiže so mnou. Lenže ja som chcela byť s Lukom a pritom nenechať Spencer samú.

Našťastie, bola tam jedna veľká spoločenská spálňa. Zložili sme sa teda tam. Potom sme išli oslavovať.

Keďže sme v prírode a na okolo nie je nič, nikomu neprekážalo, keď sme si púšťali hudbu nahlas.

,,Vieš čo ma ale najviac prekvapuje?" spýtal sa ma Luke, keď sme vyšli na terasu len my dvaja.

,,Ehmm." len som sa na neho pozrela a čakal, čo povie.

Bola som už troška pripitá, tak som sa nemala moc k hovoreniu.

,,Aj keď je toto tvoja prvý skúsenosť so závodením, tak si strašne dobrá. Popravde, som si myslel, že ti to nepôjde, ale prekvapila si ma." priznal sa mi.

,,Aj mňa to dosť prekvapuje. Proste si užívam jazdu a zrazu sa dostanem do cieľa." zasmiala som sa.

Všetko sa mi zdalo vtipné. Nemala som náladu na vážne rozhovory.

,,Dúfam, že vieš, ako ťa podporujem, aj keď sme proti sebe." výrazne som prikývla hlavou, na čom sa zasmial. 

Uprene sa na mňa pozeral. Dala som hlavu nabok a uškrnula sa na neho. Vtom mi dal jemný bozk a ja som sa uškrnula ešte viac.

Ďalšia časť. 😃
Dúfam, že sa páčila. 😆

VOTE a koment by potešil. ❤

... 👋-P