RAPIDITY

XIII.

(🎶🔝)

Sú 2 hodiny ráno a mne sa nedá spať. Mám sto chutí ísť do bratovej izby. Nebola som tam dlho.

Vstala som z postele a zamierila si to do jeho izby. Postavila som sa na chodbu pred izbu a dívala sa oproti na dvere do bratovej izby. Dlho som rozmýšľala, či tam vstúpiť. Nakoniec som sa rozhodla, že nazriem.

Celá izba bola nezvyčajne tmavá. Áno bola noc a nezasvietila som svetlo, ale toto bola iná tma. Prázdne, tmavé miesto, ktoré tu ostalo po bratovi.

Po stenách mal fotky. Na par fotkách som tam bola ja aj s nim a na ostatných bol s kamarátmi. Po jednej som si ich prezerala až kým som nenarazila na jednu, ktorá má dosť šokovala. Ostala som zarazene stať ako socha a pozerala som sa na fotku, či vidím dobre.

,,Čo tu robíš?" vyľakal ma mamin rozospatý hlas.

,,Nič, len som.." nevedela som, ako mám vysvetli, že som o druhej v noci v bratovej izbe.

Podišla ku a chytila ma okolo pliec. Sadli sme si na posteľ, z ktorej vyšiel kúdol prachu.

,,Joj mali by sme to tu upratať." povedala mama.

Už to budú skoro 2 roky a jeho izba ešte nebola uprataná. Všetko v nej bolo tak, ako keď sme v ten deň odišli.

,,Myslela som si, že časom to bude lepšie." vzdychla som.

,,Vždy bude chýbať rovnako veľmi. Jediné, čo môžeme robiť je sa s tým zmieriť a spomínať na neho s úsmevom." povedala mi a mala pravdu.

,,Poď, mali by sme ísť do postele. Je veľa hodín." prikývla som a išli sme späť do svojich izieb.

***

Ráno bolo zamračené a pršalo. Do školy som išla, ale pešo. Zobrala som si dáždnik a vyrazila. Zabudla som počkať Spencer, ako som išla zamyslene. 

,,Prečo si ma nepočkala?" pýtala sa ma Spencer, keď prišla.

Pozrela som sa na ňu a nazad na stenu ,,Prepáč, nejako som sa po ceste zamyslela a zabudla som."

Prikývla, že chápe. Neskôr som jej povedala, že dnes by mal Austin 21. narodeniny.

Ešte aj na obede som bola potichu. Dojedla som a rýchlo som išla von pred jedáleň, nadýchať sa upršaného vzduchu. Vonka už nepršalo, tak som si sadla na lavičku pri dverách do jedálne. Po chvíli za mnou prišiel Luke.

,,Čo ti je?" spýtal sa ma.

Otočila som na neho hlavu a zase nazad na dážď. Prisadol si ku mne.

,,Ty si ho poznal." povedala som dotknuto.

,,Čože?" nevedel o čom hovorím.

,,Poznal si môjho brata?" povedala som tento raz ako otázku.

Ostal chvíľu ticho. Asi som ho tým zaskočila ,,Niečo mi hovorí, že už to vieš."

,,Preto si vtedy tak rýchlo odišiel, keď som spomenula jeho meno?" pozrela som sa na neho so zamračenými obočím.

Prikývol ,,Chcel som si overiť, či to bol naozaj on. Nepamätal som si dobre jeho... vaše priezvisko."

,,Vysvetli mi odkiaľ ste sa poznali? Keď nie si odtiaľto." nešlo mi to do hlavy.

,,Spoznali sme sa pred 4 rokmi. To boli moji rodičia ešte spolu, tak sme bývali tu. Bavili sme sa o autách a závodení, a tak som jedného dňa navrhol, aby sme sa prihlásili na závod. Tak sme spolu jazdili na pouličných závodoch a potom na Capital Competition. Vyhral to a ja som skončil 3. Potom sme sa s mamou odsťahovali do Ramsgate."

,,Prečo si mi o tom nepovedal?" nerozumela som mu.

,,Neviem. Bál som sa, čo mi nato povieš, keďže som ho teoreticky priviedol k závodeniu, ktoré ho nakoniec... zabilo." povedal ,,Keď som sa dozvedel, že zomrel, dával som si to za vinu." povedal nakoniec.

,,Není to tvoja vína. Aj keby ste sa nepoznali, on by sa k závodeniu dostal tak či tak." povedala som po chvíli, aby si to nevyčítal.

Potom som sa postavila a späť dnu. On tam ešte ostal sedieť.

Už sa mi nechcelo byť v škole. Ešte som mala mať 3 hodiny. Rozmýšľala som, čo urobím. Mala som chuť nasadnúť do auta a prevetrať si hlavu. Už som sa chcela otočiť na cestu do triedy, keď v tom cez okno doľahli dovnútra slnečné lúče.

Vybehla som zo školy a utekala domov. Nasadla som do auta a vrazila. Spomenula som si na Irvine. Je to blízko mesta dráha pre autá. Chodil tam Austin a sem tam ma zobral so sebou.

Keď som tam prišla, nikoho tam nebolo. V okolí sa nenachádzajú ani domy, čiže tam bolo doslova mŕtvo.

Prišla som na dráhu a rozmýšľala, či to idem skúsiť.

VOTE a koment by potešil ❤.

... 👋 -P.