RAPIDITY

XLIII.

🎶⬆.

Neviem, čo sa stalo a prečo som sa ocitla v policajnom aute na ceste na stanicu. Nič som predsa nespravila. Jasné, jazdím v CC, čo by sa nemalo, ale predsa nemôžu prísť a bez vysvetlenia si ma zobrať.

Išli sme cez ulicu, kde sa nachádzal penzión, v ktorom sme boli ubytovaní a stáli pred ním Spencer, Mike a Josh. Keď som ich zbadala sklopila som hlavu. Cítila som sa trápne.

Sedela som v parku, keď za mnou prišli a povedali mi, že ma musia zobrať na policajnú stanicu. Nechápala som tomu.

Prišli sme na stanicu a posadili ma do vypočúvacej miestnosti.

,,Tak Emily. Viete prečo ste tu?" prišiel do miestnosti policajt a sadol si oproti mne.

,,Nie. Nič som nespravila, tak neviem, čo tu robím." odpovedala som mu.

,,Našli sme v parku mŕtveho muža. Podľa záznamu z kamery, bol prejdený vaším autom. Ako nám to vysvetlite?"

Pozerala som sa na toho policajta ako na debila. Vôbec som netušila o čom to melie.

<PRED 24 HODINAMI>

Sedeli sme v bare pod penziónom. Boli sme tam mi štyria a Joshua, jeden z miestnych, s ktorým sme sa zoznámili. Bar, v ktorom sme sedeli patril jeho rodine, tak sme sa tam stretávali a rozprávali sa spolu, až sme sa spriatelili.

Bol to divák Capital Competition. Spoznal ma, a tak sme preberali celý čas túto tému.

,,Počuj, Em, potreboval by som od teba takú jednu láskavosť." povedal pri popíjaní rannej kávy.

,,Čo by to malo byť?" odpila som si z nej, položila ju na tanierik a čakala čo mi Joshua povie.

,,Potreboval by som požičať auto." opatrne mi povedal.

Zarazila som sa. Nie som lakomý človek, pokiaľ nejde o moje auto.

,,Prosím. Zaplatím ti zato." naliehal.

,,A načo ho potrebuješ?"

,,Pozval som jedno dievča na rande a chcel by som ho vyzdvihnúť na aute."

Prižmúrila som oči a rozmýšľala. Navrhol celkom vysokú sumu, čo by sa mi v momentálnej situácii aj zišlo.

,,Tak fajn. Pod podmienkou, že mi ho neoškriabeš a nič v ňom okrem sedenia nebudete robiť." zdvihla som varovne ukazovák.

,,Platí." ťapli sme si na to.

,,Dobre o koľkej ho a si budeš potrebovať?" odpila som si z kávy.

,,Okolo 7PM."

,,Dobre teda. Tak ja sa pôjdem ešte previesť." dopila som trošku kávy, ktorú som mala v šálke a išla som.

Večer som mu odovzdala kľúčiky a modlila som sa, aby sa môjmu autíčku nič nestalo.

***

Na ďalší deň ráno som prežívala hrozný stres.

Joahua neprišiel domov a dnes sa mal podľa všetkého konať posledný závod.

,,Neboj Emily, on sa určite objaví." upokojovala ma Spencer.

,,Bože, ja som taká blbá. Požičala som auto úplne cudziemu človeku, ako som to mohla urobiť?" lamentovala som nad sebou.

Podišiel ku mne Mike a vtiahol ma do medvedieho objatia.

,,Ďakujem." ukľudnilo ma to trochu ,,Asi sa pôjdem prejsť do parku. Musím si ísť vyvetrať hlavu." zamrmlala som v jeho objatí.

Prišla som do parku a sadla si na lavičku. Pozorovala som rieku, ktorá tiekla predo mnou, keď vtom prišli za mnou policajti.

<SPÄŤ DO PRÍTOMNOSTI>

Vyrozprávala som im čo sa stalo. Že auto som požičala Joshuovi, ktorý neprišiel naspäť.

Neverili mi, kto by aj. Mohla som si to kľudne vymyslieť. Navrhla som im nech pozrú aj inú kameru, na ktorej by bolo vidieť vodiča. Povedali mi, že sa na tom pracuje, ale ani po dvoch hodinách ma nepustili.

,,Čo sa deje? Ste nejaká nervózna." okomentoval moje klepanie nohou jeden z policajtov.

,,Kto by na mojom mieste nebol." povedala som asi trošku príliš drzo a ďalej sa ma už nič nevypytoval.

,,Dobre môžte ísť. Ak by ste niečo zistili zavolajte nám." prikývla som.

Vyletela som zo stanice a utekala, až kým mi to nedošlo. Skončila som. Nemám auto. Nemám sa ako zúčastniť. Moje auto je zrejme v rukách toho idiota Joshua.

Sadla som si na lavičku, ktorá bola neďaleko odo mňa. Tvár som si schovala do dlaní svojich rúk.

Chcelo sa mi revať, ale viac som bola znechutená sprostosťou ľudí. Prečo to urobil? Nič som mu nespravila a on ma chcel očierniť. Alebo to bola nehoda? Nemalo zmysel nad tým rozmýšľať, aj tak by som sa to nedozvedela.

Sedela som tam a búchala si hlavu, keď v tom si niekto ku mne prisadol.

,,Dnes je ale krásny deň." povedel postarší pán, ktorý si ku mne sadol.

Mohol mať okolo 50tky, ale v tipovaní rokov nie som moc dobrá.

,,Úplne úžasný." povedala som ironicky a oprela som sa o operadlo lavičky.

,,Ja ťa poznám. Nie si ty náhodou tá závodníčka Capital Competition?"

S neistotou som na neho pozrela. Mohol to byť nejaký agent FBI alebo čoho, ktorý vyšetruje nelegálne závodenie.

,,Pozerám to. Neuveríš, ale aj ja som tam kedysi jazdil."

,,Vážne?" nevychádzala som z údivu.

,,Áno, podri." vytiahol s peňaženky svoju fotku, ako držal ocenenie ,,Držím ti palce, aby si to tomu namyslenému Rodriguezovi ukázala. Ale čo robíš tu. O chvíľu sa začne ďalší závod."

,,Prišla som o auto nemám ako závodiť." povedala som smutne.

,,Aha, tak to ma mrzí. Čo sa stalo ak smiem vedieť?"

,,No chcela som byť dobrá a požičala som ho vlastne cudziemu človeku, ktorý ním prešiel nejakého muža a zdrhol." vyrozprávala som mu tragický osud môjho nezvestného auta.

,,Ak by si chcela, mám pre teba jedno riešenie."

Zvedavo som sa naňho pozrela a usmiala sa. Tým mi vyčítal z tváre záujem.

Ďalšia časť. 😃
Už ako viete blížime sa ku koncu. 😎😂 Dúfam, že sa bude páčiť.

VOTE a koment by potešil. ❤

...👋-P.