RAPIDITY

VI.

Ďalšie týždne išli strašne pomaly. Počasie sa menilo na jesenné a celé dni sa mi chcelo spať. Spencer a Josh dnes neboli v škole a s Mikom sme nemali spolu hodiny. Jedine informatiku.

Prešla piata hodina a išlo sa na obed kde som sa videla s Mikom. Sadli sme si za náš stôl s obedom.

,,Ahoj." pozdravila som ho.

,,Čau." odzdravil sa.

,,Ako?" spýtala som sa.

,,Nič moc. Ty?" znudene odpovedal.

,,Nápodobne." bola som rovnako unudená z celého dňa.

,,Nevieš čo je s tými dvoma?"

,,Veruže nie. Nechválili sa že neprídu."

Zrazu nastalo ticho. Nebolo to trápne ticho, len sme tam tak sedeli a jedli obed. Obidvaja sme očividne nemali moc náladu. Bolo to aj tým počasím, strašne lialo.

,,Inak, chcela som sa ťa spýtať, že keď sme boli na tom závode, tak som si všimla ako tam chodil jeden pán. Zhováral sa s tými čo prišli ako prvý. Prišlo mi to, akoby ich niekde zval, aj vizitku im dával. Nevieš niečo o tom?" spýtala som sa ho po chvíli.

,,Hej. Volá ich na také závody, v ktorých sa boduje a jazdí sériovo. Je to dobrý začiatok ak chceš začať jazdiť profi."vysvetlil mi a ja som len prikývla.

Vtom začalo zvoniť.

,,Jaj toto tak.." začal Mike ,,..nenávidím." dokončili sme naraz a zasmiali sme sa.

,,Tak poď." povedala som.

Mali sme informatiku, cez ktorú sme si posielali cez FB obrázky a videa. Strašne sme sa smiali a nie raz nás učiteľ napomenul. Potom ma už čakala ešte hodina telesnej. Mike už išiel domov, lebo mu odpadla telesná. Čo by som dala za to keby aj mne odpadla.

Keď skončila telesné išla som domov. Dneska mi mama dovolila ísť na aute, keďže bolo hnusné počasie. Strašne som sa tomu tešila.

Keď som vyšla von na školské parkovisko, zbadala som nejakého chalana, ako sa mi ošmieta okolo auta.

,,Ehmm... Čo tu chceš?" spýtala som sa ho.

,,To je tvoje auto?" pozrel sa na mňa.

Bol veľmi sympatický.

,,Hej." prvotné nahnevanie zo mňa opadlo a milo som sa na neho usmiala.

,,Je pekné. Nič proti, ale nepovedal by som, že patrí dievčaťu." poškrabal sa na zátylku.

,,Prečo? dievčatá nemôžu mať športiaka?"

,,Nie to netvrdím. Ale musíš sama priznať, že také autá majú skôr muži." troška znervóznel, zrejme, ma nechcel nijak uraziť.

,,Dobre uznávam. Bolo to auto môjho brata." priznala som.

Chápavo prikývol, ale nechcel povedať, že v podstate nebol ďaleko od pravdy.

,,No dobre, tak ja idem. Rad som ťa spoznal." usmial sa a vykročil.

Keď sa otočil zastavila som ho otázkou ,,Si tu nový? Ešte som ťa tu nevidela."

,,Nebodaj poznáš každého v tomto meste?" zasmial sa.

,,To zas nie, ale na zapamätanie tvári som celkom dobrá. A k tomu si sa vybral smerom, ktorým sa dostaneš na ihrisko a tam v takomto počasí, asi nechceš ísť."zasmiala som sa.

,,Všímavá."

,,Venujem sa psychológii, kde je hlavné všímať si ľudí." zase som sa zasmiala a on vyčaril ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Teda až na môjho brata.

,,Tak ja už pôjdem." ukázal tento raz opačným a správnym smerom.

,,Ak chceš môžem ťa zaviesť." ponúkla som mu odvoz.

,,Netreba rád sa prejdem." milo odmietol.

,,Jasné." usmiali sme sa na seba a každý sa vybral svojim smerom. Ja do auta a on von z priestoru školy.

Keď som naštartovala, otočil sa na mňa a zaškeril sa. Dala som dole okno a zakričala naňho.

,,Predsa sa zvezješ?" vyčítala som z jeho výrazu ,,Kde ťa mám zaviesť?" spýtala som sa, keď si sadol vedľa mňa.

,,Almar St."

,,Hej? To je neďaleko odo mňa."

,,Hej a to je?" nenápadne sa spýtal.

,,Na Flower St. druhá odbočka od Golden Ave."

,,Aha.. " zamyslene povedal.

,,Asi nemáš žiadne poňatie kde to je." prikývol, že som sa trafila a zasmiali sme sa.

,,Okej sme tu." povedala som, keď som vošla na tu ulicu ,,Ku ktorému domu mám ísť?"

,,Tu mi stačí. Kúsok prejdem." mávol rukou.

Zastavila som mu a vystúpil.

,,A inak ako sa voláš?" opýtal sa ma ešte pred tým, ako sa vybral domov.

,,Emily."

,,Ja som Luke. " usmiali sme sa na seba.

Bol vážne veľmi pekný. Hnedé vlasy, modrozelené oči. Jajajajaaj.

Keď som prišla domov zase som bola sama doma. Mama aj Otec boli v robote.

Ubehla hodina a ja som sa strašne nudila, a tak som napísala Spencer, či by prišla.

Najprv nechcela, ale nakoniec som ju prehovorila. Kým som ju čakala zaliala som jej zázvorový čaj, ktorý mala rada. 

Keď prišla sadla si rovno na gauč a ja som jej doniesla čaj.

,,To ti je načo?" ukázala som na jej prepchatú kabelku vedľa nej.

,,Mám v tom veci." jednoducho povedala.

,,Aké?" začudovala som sa.

Načo by potrebovala veci? Rozopla tašku a vytiahla z nej tepláky. Ostala som sa na ňu zmätene pozerať.

,,Tieto gate sú také pekné, ale tak nepohodlné." vysvetlila, keď jej došlo, že nechápem, čo mi tým chce povedať.

,,A to si nemohla v tých teplákoch prejsť? Veď bývaš len o ulicu ďalej." niekedy som vážne nechápala, čím rozmýšľa.

,,A riskovať, že ma v nich niekto uvidí?" vygúlila na mňa oči.

Len som pokrútila hlavou a zasmiala sa. Spencer sa prezliekla a spokojne si sadla naspäť na gauč.

,,No chcela som ti povedať." začala som, keď sme sa usalašili ,, Dnes som stretla jedného chalana. Je tu zrejme nový a k tomu dosť pekný."

,,Čože? Nový spolužiak?" zažiarili jej oči.

,,To neviem. Stretla som ho na parkovisku. Obzeral si moje auto a pustili sme sa do reči."

,,Ako sa volá?" vyzvedala.

,,Luke. Býva na Almar St. Bola som ho zaviesť." začali sme pišťať ani neviem prečo.

Opísala som jej ho ako vyzeral z čoho ostala sedieť s otvorenými ústami.

,,Spencer?" luskla som jej pre očami a prebrala sa.

,,Ja ho chcem strašne vidieť." povedala rázne.

,,Ak ho uvidím ešte tento týždeň tak ti ho odfotím." sľúbila som.

Bol len utorok a Spencer mala byť do konca týždňa doma.

,,Vážne?" potešila sa.

Ďalšia časť. 😃

VOTE a koment by potešil ❤

... 👋-P.