RAPIDITY

XIV.

Dupla som na plyn a začala jazdiť.

Ani neviem, ako prešli 2 hodiny, čo som tam jazdila.

Zrazu som z diaľky zbadala Mika, ako tam sedí a díva sa na mňa z tribúny. Spravila som hodiny a zastavila tak, že auto mierilo rovno smerom k nemu. Dívali sme sa na seba. Po chvíli sa uškrnul, čo znamenalo, že ma cez to špinavé sklo aj tak videl.

Zodvihol sa a chcel ísť za mnou, ale ja som sa otočila na druhú stranu, čím som ho trochu zaprášila, keďže drahá bola s piesku.

Prešla som cez trávu v strede, a keď som sa pozrela do spätného zrkadla videla som, ako tam stojí celý zaprášený. Otočila som sa späť. Nechcela som ho tam nechať.

Ešte stále stál na to istom mieste. Zastavila som pred ním. Prvý raz som sa dnes usmiala (ak nepočítam to ako som bola vyrehlena, keď som sa točila stále dookola na dráhe s autom).

,,Už som myslel, že ma tu necháš." zakričal, aby som ho na diaľku počula.

,,Vidíš, až teraz mi napadlo, že som ti to mohla vrátila." zamyslela som sa.

,,Začo?" zamračil sa.

,,Keď sme prišli zo závodov a ty si ma nechal pred domom bez vysvetlenia." pripomenula som mu.

,,Jaj, ale to sme si už vysvetlili." tiež mi pripomenul.

,,To je pravda." zahanbene som sa zasmiala ,,Tak už nasadli nech tu nevystávame do zajtra." popohnala som ho.

Usmial sa a išiel k autu.

,,Hej! Najprv sa opráš!" zastavila som ho, keď si ešte stále zaprášený, chcel sadnúť do vnútra.

Oprášil sa a pozrel na mňa, či môže byť. Kývla som mu hlavou na odsúhlasenie.

,,Alebo vieš čo." zastavil sa pred vyšťartovaním ,,Poď von." povedal a vystúpil.

,,Tak poď." mávol na mňa rukou, keď som sa nepohla.

Vypla som motor a išla za ním. Mieril si to k tribúne. Sadol si do najvyššieho radu.

,,Dívaj." ukázal na zapadajúce slnko.

Usmiala som sa. Bolo to nádherné. Obloha hrala oranžovými odtieňmi farby. 

Ako sme tam sedeli prehodil si ruku okolo mojich pliec. Nebránila som sa. Robil to často, aj keď teraz v tom bolo cítiť niečo viac ako len kamarátstvo. Ale čo to tu trepem. Sme kamaráti. Najlepší. To v tom bolo nič iné.

Po chvíli sme sa vrátili do auta a išli naspäť domov.

,,No čo? Zvládla si to. Postupne to bude len ľahšie." povedal, keď sme zastáli pred mojim domom.

Odopla som si pás a vystúpili sme.

,,Ďakujem, že si za mnou prišiel." povedala som mu.

,,To nestojí za reč." povedal a objal ma. Bolo to celkom dlhé objatie. Keď sa odtiahol, prišiel mi trošku rozpačitý.

,,Tak teda zajtra v škole ." otočil sa spravil 3 kroky, potom sa otočil späť na mňa a poškrabal sa na zátylku.

,,Teda vonka zajtra je sobota." rozpačito sa zasmial a išiel.

Chvíľu som stála vonku a pozerala, ako odchádza. Vtedy som si spomenula, že mám zrejme tašku v škole, lebo som si ju zo sebou nebrala. Vošla som do domu a zamierila som do svojej izby, kde som na posteli zbadala svoju tašku. Museli mi ju doniesť. Zlatí to kamaráti.

Dnes to bolo zaujímavé. Mike sa choval trochu čudne. Trocha ma prekvapilo, že vedel kde ma nájde. Nikdy sme tam spolu neboli.

Ďalšia časť po dlhom čase tak dúfam, že sa páčila.

VOTE a koment by potešil❤

... 👋-P.