RAPIDITY

XIX.

Konečne sú tu vianočne sviatky. Škola je zatvorená a ja môžem spokojne spať. U nás to posledné dni vyzeralo asi takto :

Mama stále panikárčila, že treba upratovať a začať ozdobovať dom. Čiže jediné, čo dokázala povedať boli neslušné slová, samé dirigovanie a hľadanie vianočných ozdôb.

Ale späť k tým lepším veciam. Zajtra je 24. a ja sa neviem dočkať. Milujem Vianoce. Nie kvôli tomu, že sa dávajú darčeky, ale hlavne kvôli tomu kľudu a atmosfére. Samozrejme som aj zvedavá čo dostanem.

Ja som pokúpila zopár malých darčekov, keďže ja a peniaze, no čo si budeme vravieť. Nejak ma nemajú radi.

Našla som si päť malých krabičiek, baliaci papier a pustila sa do balenia darčekov. Púšťala som si vianočné pesničky a zabávala sa nad balením, až kým mi do izby nevtrhla mama, aby som jej išla pomôcť vyzdobiť stromčeky v záhradke. Jupi.

Len tak mimochodom, na našej ulici sa každoročne koná súťaž o najkrajšie vyzdobený dom a mama proste chce vyhrať silou mocou, keďže minuli rok sme skončili druhý. Je strašne otravná a každého, kto sem príde ho núti pomôcť jej zdobiť. Takže hurá ide sa znova pomáhať zo zdobením.

***

Dnes je 25.12. Únavné zdobenie prešlo a konečne som si mohla ráno pospať.

Pozrela som sociálne siete na mobile a keď som sa dostatočne prebudila, vyšla som z izby zaklopala na izbu rodičov a utekala dole k stromčeku.

Troška ma zaskočilo, že tam nič okrem darčekov, čo som tam dala včera, nebolo. Rodičia zišli dole a postavili sa za mňa.

,,Čo tu tak stojíš? Choď si rozbaliť darček." pozrela som sa na otca, ktorý bol vysmiaty od ucha k uchu.

Podišla som bližšie a uvidela tam malú krabičku, na ktorej bolo moje meno. Zobrala som ju a rozbalila. Zostala som v šoku. V ruke som držala kľúče od auta.

Pozrela som na rodičov. Žalúzie na okne sa rozprestreli a odhalili stojace Maserati granturismo pred domom. Otvorila som ústa pozrela sa na rodičov a znova nazad von oknom.

,,Choď sa pozrieť." povedal mi otec.

Neváhala som ani chvíľu a rozbehla som sa k dverám. Rýchlo som si nazula topánky, hodila na seba bundu a vybehla von.

Nemo som naň pozerala. Odomkla dvere som dvere od auta a nastúpila doň. Vzdychla som a chytila do ruky volant, ktorý som pohladkala.

Zrazu už bolo auto naštartované a bez rozmýšľania som dupla na plyn a vyrazila preč. Jazdila som si po uliciach a užívala som sa pocit, že to v čom sedím je moje, jedine moje.

Zastala som a celá nadšená som sa usmievala ako slniečko na hnoji.

,,Vidím dobre? Emily!" započula som niekoho.

Otočila som sa a zbadala Luka, ako sa na mňa díva. Podišiel bližšie k okienku ,,Vidím, že rodičia boli veľkorysý. Ešte by si sa chcela previesť v otcovom aute, či ti stačí toto." usmial sa.

,,Momentálne stačí, ale určite to mam v plane." usmiala som sa tiež ,,Nechceš sa previesť?" navrhla som mu. Žmurkol a nasadol do auta.

,,Kam to bude?" spýtala som sa.

,,Asi prvej k tebe domov. Nemyslím si, že by si chcela ísť medzi ľudí v tom to." ukázal na moje oblečenie, teda na medvedíkové pyžamo.

Hups, trapás.

Tak sme sa vybrali ku mne, kde som sa prezliekla. Bola som rada, že rodičia nič nenamietajú a nechali ma ísť.

Vyšli sme na cestu a dohadovali sa, kde by sme mohli ísť, ale nič nám nenapadlo. Tak sme sa len tak vozili, až sme prišli ani neviem kde. Musela som zapnúť GPSku, inak by sme sa nedostali nazad.

Ďalšia časť.

Prajem šťastné a veselé sviatky (aj keď už je po nich, ale lepšie neskôr ako nikdy.)
Toto je zrejme posledná časť v tomto roku tak dúfam že sa páčila. Ďalej by to už malo byť troška akčnejšie, tak hádam sa bude páčiť.

VOTE a koment by potešil. ❤

... 👋-P.