RAPIDITY

III.

,,Ahoj. Čo tu robíš?"prekvapene som sa spýtala, keď som otvorila dvere.

,,Máš niekoho doma?" spýtal sa opatrne.

,,Nie, som sama." povedala som a vošiel dnu.

,,Čo sa deje?" začínala som mať strach. Choval sa zvláštne.

,,Ide o môjho brata."povedal po chvíli.

,,A?" stále som nevedela, čo chce.

,,Pred 2 hodinami mal zase pouličný závod a po štarte ho už nikto nevidel." povedal zo strachom v hlase.

Sadli sme si na gauč.

,,Ako to?" bola som z toho v šoku.

,,Ja neviem. Pred chvíľou mi to oznámil Jeremy. Nevedel som čo mám robiť. Prvé čo mi napadlo bolo prísť sem a ďalej som už nerozmýšľal." hovoril to s vystrašenými očami.

,,Nikde sa neukázal?" bola som zmätená.

,,Nie. Neviem čo mám robiť. Rodičia sú preč a políciu volať nechcem."

,,A čo chceš robiť? Hádam nie hľadať." pozrel sa na mňa pohľadom ala uhádla si.

Vzdychla som si.

,,Kde sa konal ten závod?" spýtala som sa neochotne.

,,Na Long Beach." povedal so strachom v hlase.

A mal sa čoho báť.

,,Čo?" skríkla som a Mike sa snažil zatváriť nevinne.

,,A ako tam chceš ísť?"

,,Autom. Veď máš vodičák." ostala som sa na neho pozerať, lebo som nevedela, čo na to povedať.

Mike nemal vodičák ani auto, tak ho nemal, ako nájsť sám.

,,Veď vieš, že mi rodičia zakazujú jazdiť." povedala som po chvíli.

,,Viem, ale tu ide o môjho brata. Prosím." snažil sa ma prehovoriť.

Rozmýšľala som, čo poviem otcovi, keď ma nachytá, ako sa v noci plížim do svojej izby. Keď mu poviem, že som hľadala Mikovho brata, ktorý sa stratil na pouličných závodoch, tak ma pošle kade ľahšie.

,,Fajn." rozhodla som sa nakoniec. Sme predsa priatelia a tí si musia pomáhať.

,,Ďakujem." rozžiarila sa mu tvár.

Zobrala som si kľúče od auta na stole v chodbe a išli sme do garáže. Mike mi otvoril garážové dvere a vycúvala som. Následne ich zatvoril a sadol si vedľa mňa na sedadlo spolujazdca.

,,Poď rýchlejšie." prikázal mi po chvíle jazdy.

,,Je tu prikázaná rýchlosť, nemôžem ísť rýchlejšie, už aj tak idem o trochu rýchlejšie než by som mala."

,,Och." vzdychol si.

,,Není toto náhodou auto tvojho brata?" poobzeral sa dookola seba po aute.

Smutne som prikývla.

,,Uo prepáč."ospravedlnil sa, keď si všimol môj výraz.

,,To nič." pokrútila som hlavou, že to nevadí.

,,Takže toto auto má potom nejaké vychytávky." zamrmlal.

,,Čože?" nerozumela som mu.

,,Nič. Poď rýchlejšie!" prikázal.

,,Nie!" rázne som odmietla.

,,Ale ba!" nohou dupol na moju nohu, ktorú som mala na plyne a zrýchlili sme.

,,Mike!" skríkla som mu do ucha.

Odsunul nohu a zabrzdila som. Zahľadela som sa mu do očí a mám pocit, že v nich bolo vidieť strach.

,,Čo robíš?" podráždene som sa spýtala ,,Mohli nabúrať, preboha." strašne mi bilo srdce.

Mike len ticho sedel. Asi si uvedomil, že to prehnal.

,,Mike, deje sa niečo? Mne to môžeš povedať." tušila som, že za tým bude niečo iné, takéto chovanie bolo pre neho nezvyčajné.

,,Môjmu bratovi sa nič nestalo. V Long Beach sa konajú závody a viem ako sa ti to páči a..." prerušila som ho.

,,A čo ? Mal si sa ma to spýtať skôr, než sme sem prišli. Hlavne predsa záleží na tom čo poviem nie?" nahnevala som sa.

Mike na mňa hodil podľa akože vážne?

,,Čo je?" nechápala som, ja som tu predsa tá, ktorá má právo byť urazená.

,,Pondelok. Vedel som, že by si ma odpalkovala jedným nádychom."

,,Ale to zase neznamená, že ma nastrašíš že sa stalo niečo tvojmu bratovi a nakoniec ide len o poj*bane závody." rozhorčila som sa.

,,Chcel som ti to povedať, ale viem, čo by si mi na to povedala. Bol som tam keď ti vraveli, že nesmieš nikdy nič také spraviť a ty si len prikývla. Ale taktiež viem, že ťa to k tomu ťahá."nastalo ticho.

,,Tak ako idem tam? Je to už len 5 minút." spýtal sa s nádejou v hlase Mike.

,,A čo tam budeme?" vzdychla som si.

,,Pozrieme si závod. Ak sa nechceš prihlásiť." šibalsky sa usmial.

,,Nie, nechcem." zasmiala som sa na jeho snahe a vyrazili sme.

Nachádzalo sa to na odľahlom mieste medzi starými budovami. Bolo tam dosť ľudí, ktorí strašne hučali. Najviac ľudí bolo pri jednej búdke. Dívala som sa čo tam robia. Po dlhšom sledovaní som zbadala, že tam dávajú peniaze. Zjavne sa tam vsádza.

Pretláčali sme sa medzi veľký dav ľudí, ale stále sme nič nevideli, tak sme išli úplne do zadu k budove, kde sme si sadli na drevené krabice.

Stálo tam 5 aut, ktoré sa chystali vyraziť. Postavilo sa pred ne dievča s červenou šatkou, ktorú po odpočítaní hodila na zem a vtom sa všetky autá rozbehli. Všetci začali jačať ešte viac. Neskôr som si všimla tabuľu so stopkami.

Po necelých 5 minút prišlo zelené auto. Za ním hneď čierne, po ňom modré a po minute zvyšné dve.

Niektorí ľudia sa začali radovať a iní boli nahnevaní. Zrejme nevsadili dobre.

Ako som ďalej sledovala jazdcov, ktorí vystúpili z aut, všimla som si, ako k prvým dvom prišiel pán. Niečo im povedal a vyzeralo, že im dal vizitky. Pomyslela som si aké je to ľahké. Príde sa na vám pozrieť hľadač závodníkov, vyhráte a máte sponzora alebo kohokoľvek, kto bol ten pán zač.

Zrazu mi pohľad padol na skupinu ľudí hladiacu rovno na nás. Nebol to práve príjemný pohľad.

,,Mike, asi by sme mali už ísť." povedala som so strachom v hlase.

,,Prečo? Čo sa deje?" kývla som hlavou smerom k tým ľuďom.

,,Bojíš sa?" povedal pobavene.

,,Nesmej sa! Nepôsobia dvakrát prijemne." Mike sa začal chechtať a oni sa vydali k nám.

,,Čo je také vtipné?" povedal chlap na čele skupiny.

Dúfam, že sa vám aj táto časť páči.

VOTE a koment by potešil ❤

... 👋-P.