RAPIDITY

XXXVI.

Dnes sa ide na to. Som fakt zvedavá ako to dopadne.

Ráno rodičia išli do roboty ako vždy. Začala som sa chystať a snažila sa všetko, čo potrebujem, dať do jedného ruksaku, ako sme sa dohodli, lebo kufre by sme do auta nepomestili, keďže ideme štyria.

Pobalila som sa. Všetko som si zniesla dole do chodby. Keď som išla napísať Spencer, že už idem, spomenula som si ešte na pár vecí, ktoré som si nechala v izbe.

|V tom prišiel jej otec domov. Čudoval sa, čo znamenajú tie veci v chodbe. Zrazu začal pípať Emilyin mobil na poličke. Pozrel sa naň a zbadal tam konverzáciu s jej kamarátmi. Písali tam niečo o Mexiku a závodení.

Keď si to prečítal neveril tomu. Jeho ďalšie dieťa závodi. To predsa nemôže. Nemôže dovoliť, aby sa niečo stalo aj jej. NIE! Zrazu sa ho začal zmocňovať hnev.|

Keď som zišla dole dostala som skoro infarkt.

V chodbe stál otec s mojim mobilom v ruke. A som mŕtva. Nevedela som sa ani pohnúť. Len sme sa na seba pozerali a nikto nevedel, čo má robiť.

,,Vysvetlíš mi to?" nakoniec prehovoril prvý on.

,,Nemám ti čo k tomu povedať." rozhodila som rukami.

,,Ako si to mohla spraviť aj napriek mojim zákazom."

,,Bolo to dávno."

,,Bolo to na pohrebe tvojho brata! Dúfal som, že aspoň jedno dieťa bude normálne a nebude robiť debiliny. Okamžite sa vráť hore, nikde nejdeš a nemysli si, že ťa minie trest." nahneval sa až tak, že začal po mne kričať.

,,Nie. Nemôžeš mi to zakázať." namietala som.

,,Ale môžem a aj tak urobím."

,,Mrzí ma to, ale o tomto nerozhoduje nikto iný ako ja. Ak sa chceš ďalej nazývať mojim ocom uvoľníš mi cestu." prišla som k nemu zobrala si ruksak, tašku a mobil.

Vôbec sa nepohol a stále stal predo mnou s neoblomným výrazom ,,Otoč sa a choď hore! Hneď!"

,,Nechápem o čo ti ide. Austin nezomrel pri závodení, ak by si to nevedel. Bolo to pri normálnom jazdení. Tak ma nechaj ísť!" ani to s ním nehlo.

S neveriackym výrazom som sa na neho pozrela. Otočila som sa a vyšla von zadnými dverami.

,,Emily, ak odídeš tak sa už ani nevracaj!" zakričal na mňa z dverí, keď som si sadla do auta.

Naštartovala som a rýchlo odtiaľ odišla. Napísala som im, že sa stretneme inde ako pred mojím domom.

***

Neuveriteľne ako rýchlo som dokázala pri nich, zabudnúť na to, čo sa stalo doma.

Zapli sme si rádio a celý časť si vyspevovali ako blázni.

Išli sme cez cestu, ktorá bola neskutočne kľukatá. Jedna ostrá zatáčka za druhou, ale bola to sranda. Smiala som sa na tom, ako ma okrikujú, aby som nešla tak rýchlo, nech nás tak nehádže, ale aj tak si tú cestu užívali.

,,Emily, maj ruky na volante!" napomenul ma Mike, keď som s nimi začala šibrinkovať.

,,Mike uvoľni sa."

,,To hovorí večne upätá Emily." pozrela som sa na neho s prižmúrenými očami a začala som ešte viacej s nimi šibrinkovať do rytmu hudby z rádia.

***

Všade tma a kľud. Zrazu sa objavilo svetlo, ktoré sprevádzalo trúbenie auta. Všetci sme sa prebrala a začali kričať. Rýchlo som sa vrátila do svojho pruhu.

,,Ty kráso, tak to sme mali na mále." všetci sme boli vystrašený.

,,Mali by sme zastať a oddýchnuť si." povedal Josh.

Vtom sme začali spomaľovať. Išla som ku okraju cesty kde som zastala.

,,A sme došli." vyhlásila som po chvíli ticha.

,,Čo sa stalo?" spýtala sa Spencer.

,,Došiel benzín." povedala som.

,,Ako to že si nenatankovala?" povedala podráždene.

,,Však som ráno tankovala." obraňovala som sa.

,,Však, ale to ti nevystačí na celý deň, keď ideš nonstop." zapojil sa do toho Mike.

,,A videl niekto z vás týchto 100km pumpu? Lebo ja nie."

,,Dobre kľud toto nám nepomôže." stopol to Josh ,,Emily má pravdu. Dlhú dobu sme nešli okolo pumpi, tak sme nemali ani kde natankovať." zastál sa ma Josh.

,,Ďakujem." poďakovala som sa mu za to.

,,Dobre. Tak čo teraz?" spýtala sa Spencer.

,,Niečo by tu bolo." povedal Josh a ťukal do mobilu.

Všetci sme sa naňho otočili a čakali čo povie.

,,O pár km by tu mal byť motorest."

,,O pár?" pochybovačne som sa spýtala.

,,No, tak 10... ale cez pole to bude kúsok."

,,Dobre poďme." povedala Spencer a prešla na druhú stranu k poľu, na ktorom bola posadená kukurica.

Išli sme za ňou. Kráčali sme opatrne, keď v tom som niečo započula ,,Počuli ste to?" spýtala som sa.

Všetci sme zastali. Pozrela som sa na Spencer a ona na mňa. Počúvali sme či to započujeme znova. Prask. Vypleštili sme obidve oči a všetci sa rozutekali úplne inými smermi.

Keď som zistila, že som sa odlúčila od ostatných, zastavila som. Zrazu do mňa niekto narazil.

,,Ti práši?" zrúkla som na Spencer.

,,Prepáč. Kde sú chalani?"

,,Neviem a neviem kade máme ísť."

,,Skúsim im zavolať." vytiahla mobil, s ktorým začala mávať vo vzduchu.

,,Nevieš ako sa volá?" nechápala som, čo robí.

,,Nie je tu signál." vysvetlila.

O chvíľu sme sa našli a vďaka Joshovej navigácii sme sa dostali na miesto. Bol to celkom zapadákov, ale na prespanie to stačilo.

***

Ráno som sa zobudila ako posledná. Všetci boli už hore a jedli.

,,Už si hore? Tu máš najedz sa a pôjdeme." podala mi rožok s paštétou Spencer. Asi tu nič lepšie v obchode nemali.

Kúpili sme bandasku benzínu a vybrali sa na cestu k autu.

,,Ja už nejdem cez to pole." povedala Spencer.

,,Okej tak sa vidíme o hodinu." ironicky sa na ňu usmial Josh.

Povzdychla si a išli sme všetci cez pole. teraz to nebolo také zlé ako cez tmu. Natankovali sme a vyrazili.

Dorazili sme až večer a to sme sa akurát tak hodili o postel a spali.

Takto dopadla naša cesta z Riverside do Mexika. ¡Hola

Ďalšia časť. 😃

VOTE a koment by potešil. ❤

... 👋-P.