V tvojich očiach

Ona

 Skončila piata hodina a ja som kráčal po chodbe. Ako som povedal, idem si obzrieť tú novú. Skupinka dievčat pri skrinkách ma zaregistrovala. Začali sa chichúňať, jedna sa otočila a zakývala so širokým úsmevom. Myslím, že sa volá Zuza. Usmial som sa a kývol. Asi by som si mal zlepšiť pamäť, alebo robiť zoznam, aby som nepôsobil ako debil, keď už som s nejakou bol. Nie som predsa sviňa. To, že neverím v blbé slovíčka o nekonečnej láske, neznamená, že budem bezcharakterný kretén a dievčaťu, s ktorou som bol sa ani nepozdravím. Tiež si nikdy nepúšťam hubu na špacír, aby som o nich rozprával, alebo ich ohováral, aké boli a podobne. Ale niektoré sa s tým radi pochvália, preto tie reči o sukničkárovi. Často sa ma chalani pýtali, ktorá je aká v posteli, snažili sa ma vyprovokovať a vytiahnuť nejaké detaily, keď sa roznieslo, že som s nejakou odchádzal na motorke. No voči tomuto som chladný, nech si vyskúšajú sami. Mám isté zásady a jedna z nich je nehovoriť veci zo svojho súkromia. A k tomu patrí aj toto.

V skupinke sa rozbehli debaty, jednoznačne sa týkajúce mňa, nasvedčovali tomu pohľady a šepot. Usmieval som sa po celý čas, keď som popri nich prechádzal. Maťova trieda je až na konci chodby. Vošiel som a prebehol očami po triede. Maťo sedel na svojej lavici v strednom rade a kecal s Aďom. Zaregistroval ma, dvihol hlavu a kývol.

„Ahoj Sebo."- zašvitorila Martina. Na to sa otočila aj Jana, prešla si rukou cez vlasy.

„Ahojky Sebo." Tie dve boli najväčšie čaje z triedy.

„Čau, čau." Usmial som sa a žmurkol na nich. Opätovali mi to širokým úsmevom. Došiel som až ku Maťovi. Na perách mal všetečný úškrn a sledoval ma, ako sa trochu rozhliadam po triede. Zatiaľ som nič nové nezbadal, snažil som sa byť nenápadný, takže som nečumel jak teľa na maľované vráta.
"Čau kámo,  čo ty tu?"- chechtal sa pri tom popod nos. Normálne si zo mňa robil srandu,  asi mi chcel vrátiť to z rána. Vedel presne, čo tu chcem. 

"Ale čoby, prišiel som vás pozrieť, že čo máte nové."  Videl som len staré známe tváre.

"To je od teba milé, že si nás prišiel pozrieť."- zaplietla sa do rozhovoru aj Jana a klipkala mihalnicami. Maťo sa ďalej usmieval jak pripečený. Musel som nad ním pokrútiť hlavou, vôbec mi nechcel pomôcť. Tak som sa sústredil na Janu, oprel som sa o lavicu. Hneď sa vystrela a vypla hruď.

„Počul som, že k vám niekto pribudol." Nereagovala, iba sa sústredila na to, aby urobila výrazný sexi kukuč, tak som pokračoval.

„Nejaká nová žiačka." Konečne sa prebrala. Celá sa ofučala, skrútila ústa do duck face a prekrútila očami.

„No hej, máme , ale neni nič moc. Nič o čo by si sa mohol zaujímať. Iba sedí v kúte a je ticho." Prišlo mi smiešno. Na to dievča začínam byť fakt zvedavý, keď ma od nej každý odhovára a ešte tu je zaujímavosť, prečo mení školu v strede roka. Zaregistroval som Maťov posmech. Iba som po ňom šibol nepríjemným pohľadom. Vybalil som na Janu svoj neodolateľný pohľad. Hneď si začala upravovať sukňu a namotávať vlasy na prst, nevedela čo s rukami.

„A kde teda máte ten zázrak?" Zase sa zatvárila, akoby jej niečo smrdelo.

„A čo ja viem, niekam išla." Otočila sa ku Martine, znechutená mojim záujmom o tú neznámu. Tak som si sadol ku Maťovi. Rozoberali grafiku v nejakej hre. Touto diagnózou som netrpel, tak som iba sedel a nezúčastnene počúval. Potom začali o futbale a zápasoch, to som sa už zapojil.

„No tak tu ju máš." Drgla do mňa Jana a zaškerila sa. Dvihol som zrak na dvere, kde práve vošla. Mala štíhlu postavu, aj keď sa nedali úplne s istotou odhadnúť jej krivky. Mala na sebe modré rifle, ale také obyč, žiadne skiny čo formujú postavu. Na to čiernu mikinu so zipsom a kapucňu cez hlavu. Niekde pod ňou bolo trochu vidieť tmavohnedé vlasy. Ústa mala tmavé a celkom pekne krojené, ale neboli narúžované, mali prirodzený odtieň. Oči mala sklopené pozerala do zeme, tiež neboli namaľované. Nebola oblečená nijak žensky a sexi, ale rozhodne nebola žiadna mužatka. Kráčala elegantne rovno mojim smerom.

„No čo spokojný?"- šepol Maťo. Ani som neodtrhol od nej pohľad, iba som sa pousmial. Vôbec mi nevenovala pozornosť. Vlastne nikomu, iba prechádzala pomedzi lavice dozadu. Do kelu, čo to je za človeka? Postavil som sa do uličky a zastal jej cestu. Nahodil som neodolateľný kukuč so sebavedomím úsmevom.

„Ahoj, ty si tu nová." Zastala a dvihla na mňa oči. Slnko prichádzajúce cez okno jej do nich zasvietilo. Do kelu má oči ako zelené sklenené guľôčky. Takú farbu som ešte u nikoho nevidel. Ako zelené smaragdy, ktoré kúpil otec mame a ešte vždy ich mal na nočnom stolíku. Pozerala na mňa totálne s nezáujmom, bez úsmevu, jej pohľad bol chladný. Do kelu, čo to má znamenať, veď ma ani nepozná, určite o mne ešte ani nepočula, tak prečo? Nechichotala sa, neusmievala sa neodolateľne a sladko, neupravovala si vlasy, neuhýbala hanblivo pohľadom. Nerobila nič, čo bežne pri mne dievčatá robili. Stála nepohnute a pozerala mi priamo do očí a v tých očiach mala nezáujem a chlad, až ma začalo vzadu na chrbte mraziť. Pokožku mala svetlú a bezchybnú, určite nemala na sebe kilo mejkapu. Tmavé dlhé mihalnice jej rámovali tie neskutočne zelené oči, do ktorých svietilo slnko a vytváralo tak v jej očiach kryštálový lesk. Jej pery sa odrazu pohli.

„Môžeš sa mi prosím odstúpiť? Chcela by som prejsť." Jej hlas ma schladil presne tak, ako jej pohľad, od ktorého som sa akosi nedokázal odtrhnúť. Počul som Maťov rehot.

„Však sa odstúp!"- potiahol ma za košeľu. Uhol som trochu. Ona sklopila oči, prešla popri mne a sadla si do poslednej lavice v rohu, bez nejakého záujmu o mňa, o ostatných, o ten šum medzi dievčatami, ktorý vyvolal jej nezáujem a chlad voči mne. Kurník, toto som nepochopil. Maťo ma trepol do pleca s posmešným rehotom.

„No čo Casanova, nejak si nezabodoval." Debil! Stiahol som mu kapucňu na hlavu. To ho ešte viac rozrehotalo. Na budúce mu ju zaviažem tak, že ju nerozmotá. Vošli do mňa nervy. Podišiel som k jej lavici.

„Čo, slečna sa s nami odmieta baviť? Sme pod jej úroveň? No jasné došla z veľkého mesta, tak my pre ňu asi nie sme na dosť vysokej úrovni." - povedal som posmešne.  Prečo to robím? Veď ja sa bežne dokážem držať na uzde, neurážam ľudí, ani sa im nevysmievam. Čo ma na nej tak vytáča? Ani sa na mňa nepozrela. Dočista ma odignorovala. Položil som ruku na jej zošit, do ktorého čumela. Dvihla na mňa oči, asi ešte chladnejšie, ako predtým. V triede začalo byť tichšie.

„Mal by si už ísť, už prišiel profesor." Buď ma odignoruje, alebo sa na mňa pozrie tak, že mám chuť si dať horúcu sprchu , lebo som zmrznutý na kosť. Hľadel som na ňu, ani nemrkla, ani neuhla pohľadom. Iba sa na mňa chladne dívala, akoby ma poznala, vedela o mne všetko a akoby mnou opovrhovala. Čo je do frasa v jej očiach tak zvláštne?!

„Ostávate nám tu vysvetľovať novú látku pán Baner?"- ozvalo sa za mnou. Matikár. Mal by som vypadnúť, ani som nezaregistroval, že predtým zvonilo.

„Nie dnes nie, možno niekedy nabudúce pán profesor." Povedal som s pohľadom, ešte zaveseným na jej očiach. Do kelu, musím ísť. Otočil som sa a vypadol. Ešte som počul profesora.

„Dobre, beriem vás za slovo." Usmial som sa naňho a zabuchol za sebou dvere.

Tak toto je ona....😊...dievča so zelenými očami,😁😁 dúfam, že sa vám bude páčiť.😘