V tvojich očiach

Kopanec

Deň sa mi neskutočne vliekol. Písomku z matiky som hravo zvládol, ešte som stihol niečo vypočítať aj Mire. Za to som dostal hneď cez prestávku čokoládku. To by mi malo zlepšiť náladu. Hneď som sa do nej zahryzol. Sára predo mnou sa začala rozčuľovať, že sa to nedalo stíhať a že to bolo ťažké a profák to nevysvetlil dobre. Nikto ju v tom výrazne nepodporoval, lebo písomka nebola ťažká. Nakoniec s tým prestala. Po kontrole nechtov a mejkapu prešla na inú tému.

„Tak si predstav, že včera ma Slavo tak vytočil, že som myslela, že ho rozpučím. Dôrazne som ho upozornila, že mi na tej akcii veľmi záleží a on si príde neskoro! A potom si nechcel dať ani pohár šampanského, dokonca nechcel ani tancovať, pripadala som si tam ako taká trapka. To je už vrchol, vyhováral sa nejaké kraviny, ale mne je to jedno, len tak ľahko mu neodpustím, musím ho nejako potrestať." - od rozčúlenia jej začali vystupovať červené fľaky po tvári.

Tak Slavo nakoniec predsa išiel za bratrancom. No to som rád, je to borec, že sa jej nakoniec vzoprel. Tak jej treba. Začal som sa smiať. Otočila sa na mňa a sprosto zazrela.

„Ty čo sa smeješ?"

„A čo je tu zakázané sa smiať?" Dvihla nos ešte vyššie, ako ho nosila zvyčajne a sykla.

„Pche." Otočila sa naspäť ku Zdene. Ja som ďalej tískal čokoládku a zabával sa nad jej aroganciou.

„Musíš mi poradiť Zdeni, prestať sa s ním baviť je slabý trest. Musí to byť niečo výraznejšie. Toto je predsa neodpustiteľné. Ja som mu otvorila dvere do spoločnosti, kúpila som mu značkové hodinky, nech nepôsobí ako taký chudák a on ku mne takto?!" Vybuchol som do smiechu. Prudko sa ku mne otočila.

„Čo máš za problém Sebo!"

„Ja nemám žiaden problém Sárinka."- povedal som ironicky. Keď som si spomenul, ako si vyžadovala, aby som ju tak volal, pery sa mi skrútili do grimasy.

„Ja len, že nechaj toho chlapca žiť, lebo ho stratíš." To som sa už postavil a potichu jej hovoril do ucha.

„A ak chceš poslušného pätolizača, kúp si psa. Ktovie možno si užiješ viac, ako s obyčajnými chalanmi."

„Idiot! Čo ty o tom vieš."- zasyčala na mňa.

„Mám ti pripomenúť?"- povedal som s nadvihnutým obočím a širokým úsmevom.

„Drž hubu!" Radšej som so smiechom odišiel. Moje kroky išli rovno na wecko, predsa vypiť celý džús je dosť aj na mňa. Keď som bol opäť von na chodbe uvidel ma fyzikár.

„Sebastián poďte so mnou, mám pre Vás príklady." Išiel som za ním ku kabinetu.

„Dáte aj slečne Rosinovej?"

„Jasné."- prikývol som. Začalo zvoniť, tak som sa vrátil do triedy. Sára na mňa ešte škaredo zazrela. To ma naštvať nemôže. Zasmial som sa. Slovinu som nejako pretrpel. Trochu som pozeral do príkladov pokiaľ sa dalo. V posledných dňoch som toho napočítal toľko, že mi poniektoré príklady pripadali také jasné. Odškrtával som si tie, čo by som v pohode zmákol. Budúci týždeň bude prvé kolo olympiády. Cez prestávku som sa vybral odniesť príklady Zelenoočku. Na chodbe bolo plno. Mal som pocit, že sa predieram cez ľudí. Dostal som po zadku. To čo má byť? Otočil som sa a uvidel som vzďaľujúcu sa Vivi. Žmurkla na mňa. Pobavene som sa usmieval. Koniec chodby pred Maťovou triedou bol už prázdnejší. Došiel som ku triede a otvoril dvere. Ostal som prekvapený stáť. V triede bolo prázdno.

Hmmm, kde sú? Poobzeral som sa po chodbe, ale nikoho som nevidel prichádzať. Veci mali dnu. No nič, počkám, rozhodol som sa. Vošiel som dnu. Chvíľu som sedel na katedre a kukal na tabuľu, kde boli popísané poznámky z bioly. Chvíľu som sa prechádzal po triede, ale už ma to prestávalo baviť. Asi jej to nechám iba na lavici, však viem, kde sedí. Prišiel som ku lavici a položil na ňu príklady. V lavici som zbadal čierny zošit s ktorým stále chodí a niečo si doňho čmára. Dostal som neodolateľnú chuť sa doňho pozrieť a zistiť čo tam stále čmára. Možno by som o nej niečo zistil. Poobzeral som sa po triede, akoby ma tu mohol niekto sledovať. Započúval som sa do zvukov doliehajúcich z chodby. Nepočul som nijaký výrazný dupot, čo by svedčil o tom, že sa blíži Maťova triede.

Fu! Vydýchol som, šahol po zošite, oprel sa o stenu a otvoril ho. Úplne sa mi zatajil dych, aký som bol zvedavý. Roztvoril som zošit na poslednej dvojstránke. Boli tam kresby pierok na jednej strane a oko so slzami na druhej strane. Pomedzi to text.

Byť ako pierko, vetrom unášané

necítiť, nemyslieť a nespomenúť si

Iba letieť tam, kam vietor vanie

ten čo rozfukuje mi vlasy.

Nemať pamäť, nespomenúť si

nech temnota sa v hustej hmle rozplýva

snehové vločky padajú k zemi

mráz sa do srdca zarýva.

Básničky a kresby? Začul som šťuknutie. Žeby sa otvorili dvere? Dvihol som zrak. Oproti mne sa objavili doširoka roztvorené zelené oči. Do kelu Zelenoočko!

„Nie je to tvoje, ako si dovoľuješ?" - skríkla na mňa. Ešte stále som držal v rukách jej zošit, ale bol som tak prekvapený z toho, čo som v ňom videl, z toho, že sa na mňa rútila, že ma našla, ako jej kukám do súkromia, že som ho namiesto vrátenia, dvihol do vzduchu nad hlavu, aby ho nedočiahla.

„Vráť mi ho!" Oči jej priam iskrili a začali sa sfarbovať do odtieňov temného pralesa. Mala v nich zmes strachu, hnevu.

„Inak čo?" Neviem prečo som to povedal. Mala v očiach pocity, ktoré som konečne vedel čítať. Chcel som, mal som chuť ju vyprovokovať, nech niečo prezradí, nech odhalí, čo sa jej stalo, čo skrýva.

Chyba! V očiach sa je zableslo a ja som pocítil silnú bolesť medzi nohami.

Ona ma kopla!

Kurník myslel som, že explodujem od bolesti. Zašrípali mi zuby, ako som sa snažil zadržať výkrik. Prehol som sa v páse , to všetko v jednej sekunde. Zošit som pustil na zem. Zohla sa poňho, akoby nič. Do triedy sa začali hrnúť ostatní. Mal som dosť problém zatajiť, čo cítim. Chvíľu som myslel, že sa pogrciam. To bol teda poriadne silný kop.

"Auuu, to bolelo."- precedil som pomedzi zuby. Zdvihla na mňa oči, zase ľadovo chladné, ale bola v nich aj nejaká obozretnosť. Akoby čakala, ako zareagujem a trochu sa toho bála. Možno to boli iba moje predstavy, lebo som okolo hlavy videl hviezdičky.

"Nebolelo by ťa, keby si sa nedotýkal mojich súkromných vecí." Sadla si na miesto a držala sa ako vosková figurína. Iba na napnutých svaloch na krku bolo vidno, že je napätá.

"Čau kámo, čo ty tu?" Kráčal ku mne Maťo. Stál som ešte stále v miernom predklone opierajúci sa o stenu. Snažil som sa narovnať. Zaťal som päste. Do frasa!

"Priniesol som iba príklady tuto." Nemal som chuť ju teraz nijako nazvať.

"Čo ti je?" Asi sa mi nedarilo dobre schovať bolesť, čo mi spôsobila.

"Ale asi mi prišlo nejak zle." Zazrel som na ňu. Vedela, že na ňu pozerám. Mihlo sa jej v očiach.

"Z niečoho, alebo z niekoho." To som dopovedal potichu, už iba pre ňu.

"Tak sa maj." Odišiel som so zaťatými päsťami. Tak toto ma len tak ľahko neprejde.

Tak niečo na víkend 😊😀čo vy na to??😁😂