V tvojich očiach

Pierko

Dnes som si vetral hlavu neobvykle dlho. Zašiel som za mesto do lesa na svoje obľúbené miesto. Pešo z mesta to tu bolo trochu ďaleko, tak tu aj napriek krásnemu výhľadu nechodilo veľa ľudí. Zato pre mňa s mojou motorkou, to bolo skvelé miesto. Z malého kopca bolo pekne vidno mesto. Najkrajšie tu je v noci, keď sú ulice vysvietené. Chvíľu som sedel a len tak pozeral na mesto, počúval šumenie lesa. Potom som vytiahol fyziku. Tá malá zelenooká to vyriešila jak nič. Pozeral som sa na ten príklad, s ktorým ma trumfla. Má to v hlave dobre poprepájané, keď ju napadlo tie vzorce takto poprehadzovať. Hmmm, že by sa podobný postup dal použiť aj na ďalší príklad, s ktorým som si nevedel poradiť? Vytiahol som kalkulačku a pustil sa do toho.

Cítil som, že sa ochladilo. Netuším, ako dlho som tu sedel. No bolo na čase vstať, lebo mi tu primrzne zadok. Pozberal som sa, ešte som hodil očkom na mesto, kde sa už niekde rozsvecovali okná a lampy. Zbehol som dolu na poľnú cestu, kde som mal odstavenú motorku, naštartoval, dal prilbu a už som frčal domov.

Otec bol už doma. V kuchyni sa svietilo. Zabudol som si dať rukavice, mal som pocit, že mi ruky od zimy odpadnú. Harry ma vítal ako bláznivý.

„No poď." Otvoril som dvere a vpustil ho dnu. Vbehol ako namydlený blesk.

„Ahoj. Čo dnes varíme?"Otec sedel za stolom a čítal noviny. Dvihol na mňa oči a trochu sa pousmial.

"Ahoj, kúpil som lososa, načistíš zemiaky?" Potešil som sa, lososa mám rád.

"Hej, hneď." Pustil som teplú vodu a dal si ruky pod ňu. Musím si ich zohriať, lebo neudržím ani škrabku. Auuuuhmm. vzdychol som od úľavy. Otec to postrehol.

"Nie je ešte chladno na motorku?" Zachechtal som sa.

"Ani nie, len som si nenatiahol rukavice." Keď som mal ruky opäť funkčné pustil som sa do čistenia.

"Načistím viac? Ostane na zajtra."

"Hej môžeš." Aj otec vstal a začal vyťahovať panvicu.Vybral z chladničky lososa a  šalát. Aaa kúpil rukolu, fajn. On ju nemal rád, ale ja hej, osmahnutú na masle poliatu citrónom. Pre seba mal horčicovú omáčku ako zvyčajne.

"Ako  v škole? Žiadny problém?" Asi naráža na to,  ako musel utekať do školy niekoľkokrát za sebou, lebo som sa pobil. Zasmial som sa.

"Nie, nikoho som nezbil."-zasmial som sa nahlas. "A známky sú tiež v pohode, máš ich na nete." Otec nikdy nekontroloval známky na nete, povedal iba- Sebastián, rob tak, aby si vyštudoval a vedel raz zabezpečiť rodinu, je to tvoj život, ty si za neho zodpovedný, nikto ho za teba vybavovať a žiť nebude, iba ty- a tým to bolo vybavené. Má pravdu, nikto za mňa školu neurobí, ani úlohy, pokiaľ to ja sám nebudem chcieť. Sem tam som mu povedal o známkach a ukázal som mu samozrejme vysvedčenie, ale inak to bolo na mne.

"Pôjdem na fyzikálnu olympiádu."- povedal som medzi jedlom.

"To je dobre. Môže ti to pomôcť pri prijímačkách na vysokú." 

"Ako je v práci? Už ste odovzdali ten projekt?" Sem tam sme debatili o jeho robote. Otec veľa nerozprával, od maminej smrti ešte menej. Tak som s ním rozprával aspoň o práci, o tom čo treba kúpiť,  čo treba urobiť v záhrade. Využíval som každú príležitosť. Niekedy som mal pocit, že sa mu nechce žiť a ostáva tu iba kvôli mne. Má ma rád, ja viem aj keď si tu nevylievame city a srdcia každý deň.

"V nedeľu ideme ku starkej, volala, aby sme sa zastavili na obed." Chodili sme tam pravidelne, každý druhý víkend.

"Fajn. Už si si objednal, čo má navariť?" Musel  som sa zasmiať na tom, ako si vždy povedal, čo mu má starká navariť. Jeho obľúbené jedlá samozrejme. Cez týždeň som sa tam vždy zastavil a nakúpil  jej čo bolo treba. Vždy nám potom zbytok nabalila domov a my sme mali v pondelok o večeru postarané. Aj otec sa lišiacky usmial. Keď sa takto usmieval, vyzeral oveľa mladší.  

Dojedli sme, ja som poupratoval, dal riady do umývačky. Otec si sadol ku telke, zapol nejaký dokumentárny kanál. Väčšinou som sedával s ním, človeku sa do hlavy dostane dosť veľa zaujímavých vecí. No dnes som toho, mal na práci viac. Išiel som teda do svojej izby prešiel veci na zajtra a potom sadol za internet. Nahodil som facebook a naťukal adresu, čo mi dal Maťo.

LiaRos 

Titulná fotka nejaký tmavý les. Profilovka čierne niečo. Čo to je? Pierko. Biele pierko na čiernom pozadí. Prečo pierko? Prečo nie nejaká fotka. Fotky žiadne. Informácie, študuje na gymnáziu, narodená 1.1., no to bude určite pravý dátum narodenia. Priatelia bloknutý. Činnosti nič. Začal som sa sarkasticky smiať. Perfektné, nie som o nič múdrejší. Maťo? Našťastie on line.

S: Ahoj kamoš

M: Čau no čo?

S: No dal som si profil tej novej a nevidím nič. Ty ju už máš medzi priateľmi?

M: No pridal som ju do štúdijnej skupiny, počkaj pozriem sa.

M: no nemá tam nič dokopy.

S: Akých priateľov má?

M: Žiadnych.

S:Fotky?

M:Nemá žiadne.

S: Nehovor mi,že to nie je podozrivé.

M:Tak si zriadila účet len teraz.

S: Hej a doteraz žila v jaskyni.

M: :-) :-)😀😁

Dievča, čo je natoľko inteligentné, že vie fyziku až na olympiádu, by  nebolo na pc a fb?! Nemožné! Prečo by si zriadzovala nový účet? A nemala tam žiadnych priateľov.  Tu niečo nehraje. Nie som o nič múdrejší.  Znechutene som zatvoril notebook. Chvíľu som ešte  pozeral do blba a rozmýšľal o nej. Jej zelenooký pohľad, jej záblesk zdesenia a strachu v ňom.  

Pobral som sa k otcovi. Sadol som si do kresla a vyložil nohy na taburetku. Otec ma zaregistroval.

"Už poučený?"

"Hej." V telke bežal dokument o vojnových letkách. Snažil som sa ho vnímať a  trochu ešte prekecnúť s otcom. Vedel som, že ak by som ostal v izbe sám myslel by som na ňu.

😘😘Moji milý, napísaná nová časť- niečo málo o Sebastiánovi a nič nové o Lii.😀😁😂Ale pridaná o polnoci 😁😂