V tvojich očiach

Pátracia akcia

Nasadol som na motorku a zatúroval. Taký pekný deň to mohol byť. Míňal som Sáru, čo smerovala ešte s dvoma babami k svojmu Mini Coopru na vysokých štekľoch a rehotala sa okázalo dookola, aby si ju všetci všimli. Vzadu som zbadal Maťa, stál pod stromami. Zbehnem k nemu, možno sa rozptýlim. Išiel som pomaly, motor si húdol potichu. Maťo ma nevidel, čumel niekde do blba. Zrazu sa začal akosi vyškierať. To nevyzerá dobre. Spoza rohu vyšla Nella. A do kelu, skončil som. Začali spolu rozprávať. Parchant, takže si dohodol rande a čušal, ako voš pod chrastou. Keď som videl, ako sa ksichtí, mal som dosť. No počkaj, zajtra si to vytmavíme.  No nič, asi mi ostáva iba ísť samému domov.  Zapol som si prilbu a zabočil do ulice. Po chvíli ma napadlo, že sa predsa len pôjdem opýtať do tej reštiky, či niečo nezistím.   Zaparkoval som a vošiel som dnu do vestibulu, kde sa tie dve naháňali. Cukalo mi kútikmi úst, keď som si na to spomenul. Prešiel som do vnútra. Obsadené boli asi iba tri stoly. Zamieril som rovno k baru, kde postával starší čašník.

„Dobrý deň." Úplne neochotne sa odlepil od steny, o ktorú sa opieral. Radšej som hneď začal hovoriť.

„Chcel by som sa opýtať na akciu, čo tu bola v sobotu poobede."

„Ja som vtedy nemal zmenu, ale aj tak informácie o zákazníkoch nedávame." Vzdychol som si. Zatváril som sa smutne, mne ohľadne Zelenoočka nič nevychádza.

„Aha, škoda, ja......."

„Ale kolegyňa, čo mala zmenu, by tu za chvíľu mala prísť." Neviem, či som vyzeral až tak úboho, že som v ňom vyvolal súcit, ale bol som vďačný. Usmial som sa.

„Ok, ďakujem, počkám." Už som odchádzal sadnúť si k stolu. Napadlo ma, že si objednám, aby nedral nohy, keď mi už aspoň trochu vyšiel v ústrety. Otočil som sa.

„Poprosil by som jedno capucino." Chlapík kývol a ja som si už išiel sadnúť. Po chvíli som mal už objednávku na stole. Sedel som, sedel, už mi bolo dlho, kolegyni nikde. Vytiahol som si príklady a začal do nich pozerať. Bol som do toho riadne zažratý, keď sa pri mne ozval hlas.

„Dobrý, chceli ste niečo so mnou?" Dvihol som zrak. Stála pri mne mladá baba, asi len niečo staršia odo mňa.

„Dobrý deň, chcel som sa opýtať na akciu, čo ste tu mali v sobotu, rodinná oslava, také malé blonďavé dievčatko. Spomínate si?"- nechcel som povedať, že kočka v zelených šatočkách.

„Hej."

„Chcel som sa opýtať na meno, teda poznám ju po mene, ale nepoznám priezvisko, tak ak by ste bola taká láskavá." Nadvihla obočie.

„Tú malú?" Trefná poznámka. Jasné, že nie tú malú. Začínal som si pripadať, ako nejaký maniak, čo si zisťuje veci o svojej obeti. Do kelu, ale keď ona je pre mňa záhada, ktorá mi nedá spať.

„No nie." Pousmial som sa.

„Poznám Liu, Améliu, tú veľkú slečnu."

„Asi vám nepomôžem."

„Prosím, aspoň meno, na ktoré bola rezervácia."- nahodil som smutné oči. Slečna sa usmiala.

„Naozaj vás sklamem, nemali rezerváciu, iba prišli." Odfúkol som si a zachmúril sa. To snáď ani pravda nie je. Slečna sa otáčala na odchod. Nie, nie , nie, nech ešte neodchádza.

„Môžem ešte chvíľočku? Prosím." Otočila sa na mňa späť. Našťastie nepôsobila odmerane. Nahodil som sladký úsmev.

„Videl som ich naháňať sa vo vestibule v sobotu. Ona je z našej školy."- potreboval som to nejako zaobaliť, nech nevyzerám ako idiot.

„Nechcel som otravovať, neviete mi náhodou povedať, kto mal oslavu? Či neoslavovala niečo ona? Teda tá veľká Lia."

„Myslím, že oslavovala staršia pani, asi starká."

„Kto bol na oslave? Teda bolo ich veľa?" Pozerala na mňa trochu podozrievavo. Nahodil som najveselší, najsladší a najpriateľskejší výraz, aký som dokázal. Zamýšľala sa, akoby lovila v pamäti.

„No, nebolo ich veľa, starká, asi manželia a dve dievčatá."

„ Naozaj? Myslel som, že to bola veľká oslava. Takže tá malá bola jej sestra?"- zauvažoval som nahlas, zazrela na mňa.

„Teda či náhodou neviete. Jasné mali ste veľa zákazníkov."

„No áno, chodí tu veľa ľudí." – zrazu pôsobila trochu urazene.

„Nevadí." Snaha bola, usmial som sa.

„Ďakujem vám veľmi pekne, mohol by som zaplatiť?" Prikývla a pobrala sa k baru. Ja som sa začal baliť. Už som mal na sebe aj bundu, keď prišla s bločkom. Dal som jej peniaze aj s tringeltom. Usmiala sa a ešte povedala.

„Myslím, že to boli sestry."

„Ďakujem."- žmurkol som na ňu a vyšiel von. Pri prechádzaní vestibulom, sa mi v ušiach ozýval jej smiech, čo som vtedy počul. Prečo sa v škole tvári, akoby mala úsmev zakázaný? Prečo sa pri mne tvári buď chladne a keď ju vyprovokujem, tak dostanem zúfalý, smutný, alebo dokonca vydesený pohľad. Moja pátracia akcia, dopadla zase nie veľmi úspešne. Dozvedel som sa tak maximálne, že má malú sestru. A má ju zjavne rada, podľa toho, ako sa ku nej správala. Prečo sa potom presťahovala tak ďaleko od nej? A ešte niečo mi prebleslo hlavou. Ten pohľad, keď ma zbadala. Ako ju schytila a pritúlila, tak ochranne, akoby som bol nebezpečný recidivista. Akoby som mal cez to okno preskočiť a ublížiť im. Ale prečo? Počula o mojej povesti bitkára? Ale veď to ani nemohla, veď sa s nikým ani nerozpráva. A ja som predsa dievča nikdy neudrel. Naštartoval som, stále som sa chmúril.

Zelenoočko, musím prísť na to čo v tebe je, kto si, čo máš proti mne, lebo mám pocit, že sa z toho zbláznim. Pustil som sa cez les, nech sa trochu prevetrám.

Ahojte, akosi nestíham😒, ale nezabudla som na vás a ani na tých dvoch.😁 Dnes trochu kratšia časť, aby ste sa nenudili a hlavne nezabudli.  😉😘