V tvojich očiach

Na nohy

Zelenoočko!

Videl som hneď pred sebou jej zelené oči, keď do nich zasvieti slnko a  mihajú  sa tam rôzne svetlozelené odtiene. Vtedy sa zdajú až priezračné, ako hladina vody, nad ktorou sa skláňajú jasne zelené koruny stromov. Tie jej oči, tie mi vyrazili dych od prvého momentu, čo som sa do nich pozrel a nemohol som na nich prestať myslieť. Pousmial som sa. A vlasy jej voňajú.............

Keď ju mám pri sebe, keď ju mám v náručí, je to také, také iné ako s ostatnými. Ja sa cítim inak. Tak dobre, tak správne.
Kde je?
Čo teraz robí?
Bola za mnou?

Veď som sa ani nespýtal aký je deň. A koľko je vlastne hodín? 

Hlava! Otras mozgu. Pamätám si, že som krvácal, teplá krv na krku. Bolo to akoby sa mi to všetko pomaly vynáralo z hmly. Boli sme hore na veži, úžasný výhľad, celý zadýchaný. Mal som ju v náručí, ako už mnohokrát. A bozkal som ju na krk. Usmial som sa, cítil som pri tom ako sa mi pohli svaly, čo sa hodnú chvíľu nehýbali. 

Ja som, hej spomínam si.
Požiadal som ju nech zruší hranice a ona neodpovedala. V čele sa mi objavila vráska. Určite tomu tak bolo, lebo som cítil, ako ma bolí čelo.  Zase som stískal päste a snažil sa dvíhať ruky. Pomaly sa mi do nich vracala sila. Asi by som teraz nič ťažké nepreniesol, ale aspoň som ich dokázal dvihnúť.  Skúšal som pohnúť aj nohou, teda aspoň tou zdravou. Na boku postele sa pohol žltý vak. Fuj. Ak tu za mnou bola a videla ma takto, jak úbožiak. Ale, cítila niečo? Zabolela ma, ale poriadne tá druhá noha, až som zasyčal. Prebleslo mi hlavou,  som letel na tú skalu a videl ako sa blíži ku mne a nemohol nič urobiť, iba čakať ako o ňu tresnem. Tá bezmocnosť bola hnusná. Potom som toho už veľa nevnímal. Ruky, jej ruky mi pomáhali dosadnúť na zem. Hovorila so mnou. Hej. A plakala. Pamätám si! Mala uslzené oči a povedala............áno povedala.......neopúšťaj ma. 

Po hrudi sa mi rozľahlo zvláštne teplo. A potom......

Ona ma pobozkala! Nevládal som otvoriť oči, ale cítil som každý pohyb jej pier. A nebol to žiaden starkin bozk. To určite nie. Bol zamatový. To je to správne slovo. Mäkký, jemný a príjemný a bol to francuzák. 

"Hmmmm heh." Z hrude sa mi vydral úsmevný vzdych.  Nebol to žiaden uslintaný rýchly bozk, ako niektoré baby, keď sa snažia byť prehnane náruživé, že tam s otvorenou pusou narvú celý jazyk, až sa nedá dýchať  a človek si pripadá akoby ligol chobotnicu. Toto bolo iné, ach.

"Tak mladý pán, zbavíme vás tých hadičiek, čo vy na to?"  Ach a je po dobrom pocite. Ani som ju nepočul prichádzať. 

Ďalšie dve hodiny, rozhodne neboli príjemné. Mal som pocit, že mi vytiahli krv až z päty. A odstraňovanie toho žltého vaku s hadičkami, auuuu. To bolo ako za trest, že som sa opovážil prebrať. Po všetkých tých peripetiách a vyšetreniach ma premiestnili na inú izbu, samozrejme ešte na takej prenosnej posteli.  Ruky som si už pomaly rozhýbal. Už by som si aj veril, že v nich niečo udržím. Hlad a smäd som pociťoval taký, že som mal chuť hrešiť.  Vodu som pil len po dúškoch a v močových cestách sa mi vraj objavil hnis, tak hneď mi nasadili nejaké ďalšie lieky.  Na obed mi doniesli kašu, pomyslel som si, že konečne, ale unáhlil som sa. Bolo to vodnaté a aj keď to vyzeralo ako zemiaková kaša, určite to tak nechutilo. Vlastne to nechutilo nijak. Mal som pocit, akoby som mal prehltnúť minimálne tenisovú loptičku, keď som sa to snažil nechať prejsť dolu hrdlom. Nakoniec som to vzdal. Snažil som sa rozhýbať  nohu a ani nehovorím, čo by som dal za sprchu, alebo dôjsť si aspoň k umývadlu a opláchnuť si tvár. 

Zrazu sa rázne otvorili dvere.

Otec! Na tvári mal taký smutný úsmev. Narýchlo zatvoril dvere, až to treslo. A rozbehol sa ku mne.