V tvojich očiach

Vlak

Nedeľa večer a ja stojím na stanici. Ideme nočákom. Nikde nikoho, len nejaký spiťáci sa tu prišli zohriať. Došiel som dosť skoro, lebo inak som nemal autobus a teraz tu stojím a čakám a už začínam mať pocit, že tu vystojím dieru do zeme. Konečne nejaký pohyb. Do dverí vošla Zelenoočko. Zakýval som na ňu. Fakt vtipné, som taký neviditeľný v tej prázdnej hale, že kývam jak v tisícovom dave, aby ma videla. Namierila si to ku mne.

„Ahoj Zelenoočko." Usmieval som sa.

„Ahoj Bastián." Jasné, Bastián tam muselo byť. Už mi to ani nevadí, že ma tak volá. Vždy to meno z jej úst znie tak zvláštne.

„Pripravená?" Duchaplné odo mňa, gratulujem Sebo. Cuklo jej kútikom úst. No tak, malo to predsa efekt.

„Uhmm."

„Asi bude plný vlak." Kukla prekvapene.

„Myslíš?"

„No študenti pôjdu na intráky." A ako naschvál sa do haly dovalilo zopár študentov s obrovskými vakmi. Zasmial som sa. Trochu aj ona.

„Asi máš pravdu."

„Nechceš si kúpiť niečo na jedenie?"

„Nie, mám." Zase trápne ticho a to hodnú chvíľu. Hučali vo veľkom iba študenti a nahlas sa rehotali.

„Čo vari si piekla?" Zavzdychla, zapozerala sa na dvere a stískala pery, aby sa neusmiala. Nepovedala nie. To znamená........ usmial som sa od ucha po ucho.

„Fakt si piekla?" Snažila sa na mňa nepozrieť.

„Zelenočkoooo!" Zatiahol som, neviem prečo mi to tak dvihlo náladu.

„A čo si piekla? Dáš mi ochutnať?"

„Nie, nezaslúžiš si." Vyprskol som do smiechu.

„Prečo? Veď ja som taký dobrý chlapec." Bolo mi čím ďalej tým smiešnejšie.

„No to určite." Začínal som mať dojem, že sleduje tie dvere iba z jedného dôvodu, aby sa nemusela pozrieť na mňa, lebo by sa musela usmievať ako ja. Dosť mi trvalo, kým som sa prestal škeriť, ako vysmiata žaba.

„To by si sa divila, keby si mi dala šancu." Pošepkal som jej do ucha. Až s ňou trochu trhlo. Potom sa pomaly nadýchla.

Prichádzal profesor.

„Dobrý deň." Pozdravili sme obaja.

„Dobrý moji, tak čo ideme na to? Dajte mi karty, ešte dokúpim lôžka." Vytratil sa s kartami. Začalo sa mi zívať. 

„Dúfam, že nikto nebude chrápať, lebo by som sa fakt potreboval vyspať." Zahundral som, keď som dozíval. Profák sa už vracal s lístkami.

„Mali sme šťastie, ešte sme zohnali. Tu máte." Porozdeľoval nám ich. Osadenstvo haly sa začalo presúvať na nástupište. Tak som si prehodil vak na plece. Zelenoočko sa tiež pohla.

„Nie sme spolu, ale dúfam, že to nebude vadiť. Tak sa dobre vyspite, aby ste to zajtra perfektne zvládli." Povedal ešte profák tesne pred nástupom do vlaku.

„Dobre, pokúsime sa."- zahlásil som. Dvere sa otvorili a ja som čakal, kým nastúpi Zelenoočko, potom som vyskočil aj ja. Profák išiel na opačnú stranu. Ja som postupoval prvý a po chvíli  som našiel číslo, kde som mal lístok. Otočil som sa na Zelenoočko.

„Ja som tu, tak.....hmmm...... dobrú noc. Pekne sa vyspi." Bolo zvláštne jej to povedať. Bežne som to dievčatám nehovoril. Vlastne som to žiadnej asi nepovedal.