V tvojich očiach

Čo ti to napadlo???

Šoférovala úplne plynule, ako profík. Ty ma neprestaneš udivovať, že? Usmieval som sa pod prilbou, ako pripečený. Ukazoval som jej cestu, keď bolo potrebné. Bol som celkom vytešený, keď sme prešli okolo kostola a zabočili na našu ulicu. Už ma pekelne bolela noha. Držať ju celý čas vo vzduchu, to nebolo až také jednoduché. Konečne sme zabočili do dvora. Zastala a vypla motor. Hneď na to vybehol z domu otec.

"Sebo! Kde si preboha bol? Už som sa bál. Čo ťa to vôbec napadlo? Celý čas som ti volal."

"Prepáč, nepočul som na motorke."

"Dobrý."

"Ahoj Lia." Čo? Ahoj Lia? Ušlo mi niečo?

"Ako si mohol ísť na motorke? Chcel si havarovať?" Otec penil.

"No, tiež som mu to povedala." Čože? Tí dvaja sa poznajú? Lia mi vzala prilbu a ja som začal odmotávať lanko, aby som uvoľnil barle.

"To ti musím vziať kľúče, jak malému chlapcovi?" Lia sa sprisahanecky smiala a prikyvovala hlavou. Snažil som sa postaviť, ale noha sa mi podlomila. Obaja ma hneď chytali a ťahali hore.

"Treba ťa priviazať k posteli?" Mračil sa na mňa.

"No, keď tam bude aj ona, tak ani nebude treba." Zašomral som. Zelenoočko ma štípla do boku. Otec sa potmehúdsky usmial, z čoho bolo jasné, že to počul. Niečo tu nehraje. To sme sa už trepali dnu. Otec si ťažko povzdychol.

"Ďakujem, že si mi ho doviezla späť. A ty máš jediné šťastie, že sa nič nestalo."Usmial sa na ňu. Už som nevydržal.

"Hej, vy dvaja sa poznáte?"Pozoroval som ich, toto nebolo len tak.

"No jasné. Lia za tebou chodila do nemocnice každý deň. Dal som súhlas, aby ťa navštevovala aj na izbe." Otočil sa a vošiel do kuchyne. Tak toto som teda nečakal. Ostal som ako obarený. To fakt?! Keď si predstavím, ako som tam bezvládne ležal, napojený na všetky tie hadičky, oči zalepené, okolo úst zaschnuté sliny, smrdel som ako tchor a ten úžasný vak so žltými telesnými tekutinami. No fuj. Dievča musí mať silný žalúdok. Hneď na to sa mi po hrudi rozlievalo teplo, takže za mnou chodila a zjavne často. Zlenoočko sklopila oči a snažila sa tváriť nenápadne. Mal som ju chuť zjesť od radosti, ale aj tak trochu od hnevu. Prečo za mnou nebola, keď som sa prebral? A tá správa, ach.

"Urobím večeru, dáš si s nami Lia."

"Pomôžem Vám."

"Nie netreba, choďte si sadnúť do obývačky." Sledoval som ju. Pripadala mi ako sen, magická víla, čo sa tu znenazdajky objavila a ja ako puk, čo tomu nemôže uveriť. Dala si dole bundu a zavesila na vešiak. Pozrela na mňa, aha, došlo mi až po hodnej chvíli, bol som z toho všetkého dosť mimo. Oprel som barly o stenu a zobliekol si bundu aj ja. Hneď ju odo mňa brala a zavesila. Naznačil som barlou, nech ide do obývačky a vydal sa za ňou. Hmm, musím povedať, že som tu veľký poriadok nenechal. Je pravda, že som návštevu nečakal. Jedna pohovka bola zaprataná perinami, pohodené pyžamo, ešte aj osuška, aspoň, že druhá bola voľná. Lia si sadla a ja som sa snažil trochu poskladať periny na jednu stranu. Bol som ako slon , čo chce vyšívať. Barle mi popadali. Ona sa chichotala. Nejako som to nakoniec pohádzal na jednu kopu a sadol si ku nej na pohovku.

"Zabávaš sa na mne dobre Zelenoočko?" Prikývla.

"Poď ku mne." Chichotala sa a pokrútila hlavou. Tak som sa nahol, chytil ju okolo pása a prisunul k sebe. Jej telo ma príjemne hrialo. Ruku som presunul na plecia a druhou rukou jej chytil tvár do dlane. Prestala sa chichotať, na perách jej ostal iba jemný úsmev.

"Takže Zelenoočko, ty si chodila za mnou každý deň?"

"Uhmm." Pobozkal som ju. Iba malá pusa, keď sa nám spojili pery. Bolo ťažké sa na ňu nevrhnúť, ale chcel som vedieť, prečo.