V tvojich očiach

Šaty

Tak máte to tu, a dočkáte sa aj plesu.

Večer som trochu poprehadzoval skriňu a hľadal, čo na seba. Ísť v obleku? Nie , to nehrozí. Biela košeľa? Pche, veď nejdem na svadbu, ani na pohreb. Tak, čo tu ešte máme. Čo tak biele tričko a sako, to je pohodlné, taká nedbalá elegancia. Hmmm...? Ale potom ma napadlo, že tam bude poriadne dusno, tak byť celý čas v saku, to nebude dobré. Tak fajn, vyhráva tmavá košeľa. Ešte mi ju treba vyžehliť. Zbehol som dolu. Otec sedel za stolom a robil na notebooku.

"Oci?"

"Ano?"

"Zajtra je to vyhodnotenie najlepších, žiakov aj ples, tak ma napadlo, či by si mi nepožičal auto, keď budem chcieť niekoho odviesť."

"Niekoho ?"

"Veď vieš, dievča v šatách neposadím na motorku."

"Hmmm." Ani neodtrhol pohľad od monitora. Bude zase nejaký poučujúci preslov? Ale dlho sa nič nedialo. Asi bol zase v svojom svete práce.

"Tak?" Zdôraznil som. Dvihol zrak.

"Dievča?" Usmial sa . Ja som s povzdychom zagúľal očami.

"Hej. To dievča, čo bola so mnou na olympiáde, je tiež so mnou ocenená, tak som vravel, že ju vezmem. Problém?"

"Nie, ale ako sa ja dostanem do roboty?" Tak trochu, kým on čumel do počítača, som si to ja prekombinoval v hlave.

"Hmmm a čo keby si ráno išiel na aute a potom došiel ku starkej a ja si tam prídem po auto?"

"Takže tam mám ostať spať?"

"No to netvrdím, ale neviem presne, kedy sa to skončí. Nechám ti tam motorku, keď chceš, môžeš dôjsť na nej." Oco sa vševediaco usmeval popod nos. Už dlho na nej nesedel, tada veľmi dlho.

"Ociiii, tak čo? Mohol by som?"

"Tak dobre."

"Super. Ďakujem oci." S detskou radosťou v očiach som sa už otočil na odchod.

"Ale Sebo." Otočil som sa.

"Nie, že urobíš nejakú hlúposť, rozumieš? Žiadna frajerina, rýchla jazda, alebo niečo iné."

"Jasné oci. Sľubujem." Fuu, som rád. Pôjdem po Zelenoočko na aute, už len to všetko načasovať.

"Hej, oci. Dám si k tebe do auta veci na prezlečenie, aby sa mi nepokrčili dobre?" Prikývol, ešte stále s úsmevom.

* * *

V škole som ju nestretol, nechcel som za ňou ísť, aby som nepokúšal šťastie. Od Maťa, inak dosť nešťastného Maťa, som sa v bufete dozvedel, že v škole je, takže žiadnu chorobu, ani nič podobné si nevymyslela. Maťo bol v koncoch s nervami, lebo Nella bola z plesu vo vytržení, chcela, aby sa spolu zladili, aby bolo vidno, že sú pár a Maťo nikdy nič také neriešil, ani mu také veci nič nehovorili. Ja som sa smial, že keď ju bude vkuse držať a bozkávať, tak určite nebude pochýb, že sú pár aj keď príde v montérkach. Nechápal môj zmysel pre humor, lebo Nella si plánovala obliecť ružové šaty. Vtedy som už vybuchol do poriadneho smiechu. Z Maťa vyletelo zopár nadávok. Nakoniec som zapojil svoj zmysel pre módu a povedal mu, nech jej navrhne, že si zoberie, nejakú kravatu s ružovým pásikom, alebo vzorom, kde je malý náznak ružovej, aby spolu ladili, nie ružovú košeľu. Táto varianta sa mu celkom pozdávala. Na obede za mnou ešte prikvitol celý vytešený, že s tým súhlasila, ale že nemá takú kravatu. No čo neurobíš pre kamaráta, navyše takého zaľúbeného nešťastníka. Po obede sme nasadli na motorku a odviezol som ho do obchodu, kde si mohol za normálnu cenu vybrať kravatu a potom samozrejme ešte k nemu, aby sme doladili zvyšok.