V tvojich očiach

Horolezecký

V nedeľu sme sa u starkej s otcom napráskali na maximum a domov sme si toho doniesli tiež dosť. Ja som si dal večer ešte buchty, ktoré urobila starká špeciálne pre mňa. Uf, za chvíľu sa budem gúľať. Mal by som urobiť niečo pre svoje zdravie a hlavne telo. Otec, ale zapol telku a išiel dobrý akčný film, tak som to vzdal. Nechám to na zajtra.

Ráno bolo pekne a jazdu na mojej láske som si užil. Po príchode do školy, to už bolo horšie. Zhon, hluk a písomky. Kvôli tomu som nestihol zbehnúť ani do bufetu. Už som bol nervózny jak besný pes z hladu.

„Miraaaa!" Zakričal som na ňu potichu? Otočila sa s úškrnom.

„Čo?!"

„Nemáš dačo zjesť? Aspoň mentolku daj." Najprv ma totálne odrovnala pohľadom, ale potom začala šmátrať v taške a hodila po mne sáčok s niečím. Čumel som na to ako puk, to čo je? Nejaké musli, či ovsené vločky s orieškami a hrozienkami?!

„To čo je za vtačí zob?" Ženské kraviny na chudnutie.

„Trhni si, môžeš mi to kľudne vrátiť ak nechceš."

„Dobre, dobre diki, som taký hladný, že už okusujem ceruzku, toto bude určite lepšie." Otvoril som sáčok a nasypal si trochu do úst. No,čo, celkom sa dá. Bolo mi totálne jedno, či ma profák vidí, alebo nie.

Na obed som dobehol do jedálne už ako zmyslov zbavený a postavil som sa hneď ku okienku bez ohľadu na rad.

„Hej ,čo to má byť?"- bolo počuť nejaké hundranie. Len som sa obzrel, ale nikto si nedovolil ďalej protestovať.

„Kam sa tak ponáhľaš frajer?" Ach, Robo.

„Nebodaj na horolezecký? Nechajte ho, to je náš veľký nádejný lezec." No do frasa, akoby som jeho podporu potreboval.

„Ale dôjdeš už?" No mal som natiahnutú šľachu, tak som dlhšie nebol, ale na základe včerajšej žravej nemoci a tým, že už som v poriadku, som prikývol. Prchal som od Roba čo najďalej, sadol som si za stôl, kde bolo plno, voľné iba jedno miesto. Každý je lepší ako Robo. Vysvitlo, že sú to prváčky. Pozerali na mňa prekvapene. Jedna sa dosť červenala.

„Dobrú chuť!"- preťal som to trápne ticho, ale už som ďalej nič neriešil, lebo hlad je hlad. Celý čas som bol ostro sledovaný, keď som sa aspoň trochu najedol, začal som sa na nich usmievať, bolo mi smiešno z toho, ako ma sledujú, ako atrakciu v cirkuse.

„No čo ako vám chutí?" Začali sa chichotať. Dojedol som.

„Majte sa, fajn sme si pokecali." Povedal som, už na odchode. Zase chichot. Keď som odišiel rozprúdili sa debaty. To bol on..... Prišlo mi smiešno opäť.

Veci na horolezectvo som mal stále v skrinke. Vytiahol som vak a pobral sa do šatne.

„No čo, ty sa na nás hneváš či čo?" Zakričal na mňa Maťo cez chodbu. Trochu prekvapene som na neho kukol, čakal som kým sa dotrepe až ku mne.

„Čau, prečo?"

„No ani si sa nezastavil, ani v bufete si nebol."

„Joj daj pokoj, samá písomka, skoro som umrel od hladu, len Mira mi dala nejaké musli. Čo chýbal som ti?" Rozrehotal som sa a obchytil som ho okolo krku.

„Mne ani nie, ale pýtala sa na teba Jana a si témou číslo jedna v triede."

„Hmmm som poctený. Dúfam, že len v dobrom." Vedel som, že po tom, čo ma Jana pobozkala, tak asi nie. Maťo sa rehotal, to mi dalo za pravdu.

„Pokiaľ chceš vylepšiť povesť sukničkára, tak aj hej. Zvádzaš naše dievčatá."

„Ja? Jana sa vrhla na mňa a keby som chcel potvrdiť svoju povesť, tak ju odveziem domov na motorke a nepošlem s ňou Aďa."

„Oooooo džentlmen." Chechtal sa, až mu zabehlo.

„Somár len sa nezadus." Zabočil som do chodby ku telocvični.

„Kde ideš?"

„Idem na horolezecký po dlhšom čase, dnes musíš baliť baby sám macher." Kývol som a pokračoval v ceste.

V šatni bolo prázdno. Rýchlo som na seba nahodil krátke tepláky a obtiahnuté tričko. Natiahol lezky a pre istotu vzal vodu. Lezecká stena bola na konci telocvične, boli tu urobené celkom zaujímavé previsy. Úplne hore, sa len tak ľahko hocikto nedostal. Dolu stálo zopár ľudí. Nahodené boli dve istiace laná. Prišiel som pod stenu. Jeden chalan schádzal dole, na druhej strane liezlo dievča. Čierne tri-štvrťové legíny, dokonca má lezky, buď je to zbohatlíčka, čo si to môže dovoliť, alebo naozaj lezie už dlhšie a vie, že sa to oplatí. Pozeral som, ako lezie, pohyby mala plynulé, takže lezie už dlhšie. Potom mi už pohľad padol na zadok. Uf, pekný zadoček, taký zaoblený, keď vyšvihla nohu takmer do výšky pásu, tak som normálne zahvízdal. Dobre sa na ňu pozerá, ešte som ju tu nevidel.

„Pekná prdelka, že frajer?" Ozval sa za mnou Robo. Nemám rád jeho slintajúce reči, ale mal pravdu, fakt to bola pekná prdelka. Tá by sa mi v rukách neroztekala ako Sárina. Išiel som vyššie štíhly pás, hnedé vlasy stiahnuté do copa. Zrazu spustila hlavu a pozrela sa pod seba na úchyty.

Ja sa picnem! To snáď nie! Zelenoočko?! Pod tými voľnými džínsami jej postavu nebolo vidieť, ale teraz to bolo v plnej kráse. Fíha! Chalan bol už na zemi, priskočil som hneď k nemu.

"Idem ja." Jeden prvák sa nespokojne zaškeril, no ja som si už zapínal sedák, zaistil sa a vyšvihol sa na prvé úchyty. Túto stenu som už mal  zlezenú veľakrát, tak som rýchlo napredoval, aby som ju dohnal.  Bližší pohľad na jej krivky bol ešte krajší. Obtiahnutá elastická látka nemohla nič zatajiť, dokonca ani svaly na bruchu. Ešte dva úchyty a bol som vedľa nej.

"Ahoj, Zelenoočko." Trochu ňou trhlo. Pozrela na mňa ľadovo, ako inak, aby ma zmrazila pohľadom. Chcela sa prechytiť. Ruka sa jej šmykla. Strácala rovnováhu. Šibol som pohľadom dolu. Chalan, čo ju mal istiť, balil nejaké dievča. Do kelu! Kým zaregistruje, že padá bude už na zemi. V momente som schmatol jej lano a obtočil si ho okolo ruky. Stratila rovnováhu, šmykla sa jej  noha a padala. Lano sa mi chvíľu  šmýkalo  a potom sa zatiahlo okolo ruky ako slučka  a poriadne ňou trhlo. Mal som pocit, že mi ju urve. Slučka sa  utiahla a ja som jej váhu držal na jednej ruke. Zasyčal som. Treslo s ňou o stenu. Zdola sa ozývali výkriky a vzdychy. Hneď nabrala rovnováhu a chytala sa mačiek. Chalan dole okamžite chytil istiace lano a držal ho ako bolo treba. Už sa pevne prichytila a ja som mohol uvoľniť lano z ruky, v momente som  tam mal červené pásy po šúchajúcom sa lane. Ona nepovedala nič. Dokonca sa na mňa ani nepozrela. Že by sa spamätávala s takmer pádu?

"Páve som ťa zachránil Zelenoočko, patrilo by sa poďakovať." Dvihla na mňa oči. No nebol v nich strach, ani vďaka, mal som pocit, že je tam skôr hnev.

"Nikto sa ti neprosil, iba si sa predvádzal. Istili ma, nemusel si  sa namáhať." Takmer som sa nemohol nadýchnuť, ani uveriť, čo povedala. To snáď ani nemôže myslieť vážne! Aaaach! Vošli do mňa nervy. Otočil som sa, prehupol som sa na ďalší úchyt a liezol som hore. Tak rýchlo sa dostať až hore, som  asi ešte nezvládol. Ruka ma bolela jak hovädo. Ale ani tá fyzická námaha zo mňa nedostala tie nervy. Zlanil som sa dolu.  Robo ma potľapkával po pleci, aj ostatní uznanlivo prikyvovali.

"Si borec frajer, že si to ustál, inak by sa tu váľala na zemi."  Chalan čo ju mal istiť a teraz to už aj robil na mňa pozeral zahanbene, povedal ospravedlňujúco.

"Diki ti, fakt ďakujem." Otvoril som si vodu a napil sa. Ona práve začala zlaňovať dolu. Všetci to uznali, všetci sú vďační, iba ona nie! Do riti!  Už bola tesne na zemi. Otočil som sa  a radšej som odchádzal. Vzadu som počul toho chalana.

"Prepáč mi to, ja prepáč nedíval som sa. Keby nie Seba, tak neviem, čo by sa stalo." Tak a máš to! Že vraj nikto sa ti neprosil, bla bla , bla....... Ach!

Ahoj, ahoj,😘😘 pred víkendom vám dávam ešte jednu časť, trochu akčnejšiu.😉😉 Dúfam, že vás nadchne,  dajte vedieť 😊😀😁