V tvojich očiach

Poslíček

„Ahoj zlato." Pozerala na drzovku, brada dvihnutá, pery skrútené na jeden bok.

„No čo, dostal si fotku?" Nahodil som neodolateľný úsmev.

„Hej."

„Bol tam aj popis."

„Hmmm, no hej, bol."

„Môžeš naozaj ľutovať a inak tá baba bola poriadne sklamaná."

„To je veľmi, veľmi smutné Zlato."

„To teda je a nemysli si, že sa to môže opakovať." Tento krát bola Vivi asi dosť vytočená, lebo sa na mňa nenalepila, aj keď som stál už blízko pri nej. Spomenul som si na tú fotku, dve nahé telá, ach! Dosť ťažko som si vzdychol.

„Vieš Sebo, nie si nenahraditeľný."

„To sa až tak veľmi hneváš? Ja som fakt musel ísť."

Stále zachovávala ten povýšenecký pohľad. Mohol by som ju pobozkať, kým by sa neroztopila a nezačala vlniť. A pri pomyslení na tú fotku, by som sa určite dostal do varu a dostal by som tam aj ju...........Ale......nechcelo sa mi. Teda jasné, že som bol naštvaný, že som to prepásol, ale nepáčilo sa mi, ako sa so mnou pokúšala Vivi točiť, ako sa mi to snažila vyčítať a dokonca sa vyhrážať, či čo. Bol by to len sex, nehovorím, že by nebol zaujímavý a rozhodne nezabudnuteľný, ale iba sex.

V taške som mal papiere pre Zelenoočko a s nimi aj príležitosť ju nenápadne navštíviť. Ak dnes mám znášať odúvanie a hnevanie sa, tak jedine od nej, kvôli tomu, že ju prepadnem a nie od Vivi kvôli sexu. Hodil som si tašku do boxu. Vivi odstúpila. Nasadol som. 

"Vieš Viv, ja viem, že nie som nenahraditeľný, ale nie som ani pajác na gumičke, ktorý môže zakaždým, keď sa tebe zachce. Škoda, že to nevyšlo, ale život beží ďalej a tebe stačí kývnuť a nájdeš za mňa náhradu a stále bude život bežať ďalej. Nerozplačem sa kvôli tomu, ani sa ti nebudem doprosovať. To odo mňa nečakaj. Pa zlato." Naštartoval som a zapol som si prilbu. Nechal som ju tam stáť a vlastne mi bolo jedno či sa za mnou ešte naštvane ksichtí.

Zaparkoval som pred bytovkou. Pribehli chalani a kukali na motorku. To bolo celkom fajn, aspoň som nemusel zvoniť a pustili ma do vchodu. Stál som pred dverami už hodnú chvíľu a cítil, sa nervne. Do kelu, vzdychám tu, jak taký debo, presne ako vravel Maťo, debo-Sebo. Veď horšie, ako ten jej prvý pohľad to nebude. Ešte jeden hlboký nádych a zazvoniť. Vo vnútri bolo počuť pohyb. Otvorili sa dvere, bola to starká.

„Dobrý deň." Bleskovo som sa pozdravil.

„Dobrý Bastián a čože vy tu."

„Doniesol som Lii veci do školy." Pohotovo som mával papiermi. Pripadal som si teda dosť trápne.

„No poďte ďalej, poďte." Nasáčkoval som sa do chodby.

„Amálka bola veľmi unavená, viete ešte ju tá noha trochu bolí a trmácali sme sa autobusom." Nie, to nech mi nerobí, pocítil som sklamanie. Len nech ma nevyhodí. Je pravda, že načo by som tu mal byť, keď ona spí, ale odísť a ani ju nevidieť?! To mi predsa nemôže urobiť.

„Chcel som jej ešte porozprávať, čo k tým úlohám treba." Viem zahmlievam. Starká sa zamyslela.

„No veď ja ju zobudím, keď treba." Tak to mi asi nepoďakuje a hlavne, keď zistí, že to až také potrebné nebolo. Starká už otvárala dvere do izby. Cez jej rameno som videl posteľ a Zelenoočko zjavne v nej.

„Nie, nebuďte ju, ja chvíľu počkám, možno sa zobudí." Došlo mi, že asi trepem blbosti, tak som potichu dodal.

„Teda ak dovolíte."