V tvojich očiach

Túra

Na obed bola ryža a stroganov. Aspoň jedlo bolo dobré a po tom štarte ráno som ho fakt uvítal. Vyhľadal som očami Zelenoočko. Sedela za stolom s ďalšími troma, asi prváčky, nenápadné dievčatá v mikinách, asi býva s nimi. Diana sedela na opačnom konci a chichúňala sa. Po obede sme sa zhromaždili v spoločenskej miestnosti, kde bol aj pingpongový stôl. Profák nás oboznámil s programom. Na dnes si dáme takú zahrievaciu túru, iba okolo Štrbského plesa a teda sa máme stretnúť o dvadsať minút pred penziónom. Nemeškať, lebo pôjdeme vlakom a musíme ho stihnúť. A na zajtra máme zlatý klinec programu a to výstup na Téryho chatu. Všetci sa rozpŕchli, pripraviť sa. Lia musela zdrhnúť medzi prvými, lebo som ju nikde nevidel.

A aké tam prípravy, veď to nie je ani poriadna túra. Hodil som si do vaku fľašu s vodou, keksíky a pre istotu aj pršiplášť, aj keď som mal vetrovku, pršiplášť je predsa len lepší pri intenzívnom daždi. Vonku krásne svietilo slnko, ale v horách jeden nikdy nevie. Už sme sa zhromaždili všetci. Zelenoočko si dala do uší slúchadlá a držala sa pri svojej skupinke dievčat z obeda. Vyrazili sme na zastávku. Priplichtil sa ku mne Robo.

"No čo frajer večer pijeme." Čo?! Hodil som totálne prekvapený výraz.

"Čo si, veď zajtra je ťažká túra, nepotrebujem sa niekde vykydnúť."

"Ale čo by si sa kydal. Veď niečo znesieš."

"Nooo, so mnou nepočítaj."

"Netrhaj partiu Sebo." Bolo mi z toho smiešno. Partiu??? S Robom?

„Ahoj, čo sa dohadujete?" Pripojila sa k nám Diana.

„Vidíš Sebo, vidíš?" Ukazoval pri tom na ňu. „Ona by sa určite pridala."

„Kde by som sa pridala?"

„No večer sme chceli posedieť, porozprávať:" Hej, hej, porozprávať.

„Piť chcel." Voviedol som ju do reality.

„No a? Na náladu." Ohradzoval sa Robo.

„Hej? Večer bude stretko?" Oči jej zažiarili. Ona nepočula nič o tej pijatike???

„To by bolo fajn." Zase ten jej piskľavý vytešený hlas. Zelenoočko sa na nás otočila.

„Tak vidíš frajer. Trebalo by ešte dokúpiť fľašu." Zelenoočko zazrela a s vážnym pohľadom sa otočila. Pekne, tak teraz si myslí, že budem večer slopať a zabávať sa. Ach! Prehrabol som si vlasy s povzdychom.

„Uvidíme." Profák už došiel s lístkami a práve prichádzal aj vlak. Super načasované. V tej tlačenici som sa oddelil od Roba aj od Diany. Postavil som sa na koniec k oknu a tiež som si dal slúchadlá a pustil pesničky. Vnímal som hudbu a pozeral von, stromy, polámané stromy, nejaký penzión, skupinka dôchodcov išla po chodníku s trekingovými palicami. Čo by asi povedala starká, keby som ju zavolal na túru. Zasmial som sa pri tej predstave, ako sa trepe s trekingovými palicami a určite plným batohom jedla po turistických chodníčkoch. Do toho mi perfektne zapasovala pieseň od Eda Sheerana Nancy Mulligan. Cítil som na sebe pohľad. Tuším, viem presne, kto sa díva. Usmial som sa zoširoka. Chvíľu som sa ešte díval von oknom, až potom som sa otočil a zahľadel do tých zelených očí. Zase sa v nich odrážalo slnko, ako v ten prvý deň, keď sme sa stretli. Vytváralo dojem kryštáľového smaragdového lesku. Sklopila oči. Prečo?? Ešte som chcel chvíľu pozorovať tie odlesky. S úsmevom som sa zahľadel opäť cez okno.

Polovicu túry som prešiel s pesničkami v ušiach, kým sa mi nevybil mobil. Potom som sa obozretne zaradil ku spolubývajúcim chalanom. Vzadu bolo počuť silácke reči Roba a to mi nechýbalo. Ku podivu sa chalaniská rozhovorili. Začali sme rozoberať silné motory a prešli od motoriek cez autá, až k lietadlám. Jeden sa chválil, že práve robí vodičák a už si šetrí na motorku. Pri Grand Hoteli sme sa zoradili na spoločnú fotku. Postavil som sa za Zelenoočko. Rozmýšľal som čo vyvediem, aby si ma všimla.