V tvojich očiach

Nella.

V piatok som mal dobrú náladu. V bufete mali môj obľúbený čokoládový koláč, čo ju tiež pomohlo vylepšiť. Kráčali sme po chodbe, desiatu som jedol po ceste, odprevádzal som Maťa do triedy, potrebujem sa predsa dohodnúť ohľadne fyziky. Spoza rohu práve vybehla Nella, takmer som ju prevalcoval. Len tak, tak som ju odstrčil a hodil na Maťa. Nella zapišťala, veci sa jej rozleteli po zemi a ona skončila v Maťovom náručí. Ou, ja som ale dobrý kamoš, lepšie to nemohlo ani dopadnúť. Začal som sa smiať.

„V pohode? Je ti niečo?"- pýtal sa jej Maťo. Ale nepustil z nej ruky. Hmm chlapec vie, alebo iba ztuhol, ako vždy keď ju vidí?

„Nie, teda hej. Teda som v pohode."- jachtala Nella. Ja som za ten čas pozberal veci zo zeme a podal ich Maťovi. Na zemi skončila aj Maťova desiata.

„Diki." No jasné, ja som to pozberal a ona ďakuje jemu, zase som sa v duchu smial.

„No Maťo, tvoja desiata je asi vhodná do koša." Zamával som mu s ňou pred nosom, celá sa rozletela na kúsky, takže nebolo miesto, čo sa neváľalo po zemi. Hodil som ju oblúkom do koša. Pozrela na letiacu desiatu, potom na Maťa.

„Joooj prepáč."

„To nič."

„Kúpim ti novú."

„Nie to nemusíš, to je v pohode."

„Nie, to ja som sa ponáhľala. Ja som do vás vrazila." Ešte stále ju držal za ramená, musel som sa z toho celý čas priblbo usmievať.

„Veď choď, lebo budeš chudák hladný, aspoň niečo si kúp." Zazrel na mňa. Ja som mu opätoval pohľad, typu, padaj konečne sa ti splnil sen a nerob drahoty.

„Ideš aj ty?" Nella sa na mňa otočila. Rýchlo som sa prestal ksichtiť.

„Nie, ja som stihol svoju desiatu zjesť. Počkám ťa v triede." Vyzeral kus vydesene. Mne z toho bolo, iba smiešno, už som sa otočil a pokračoval v ceste. Prišiel som do triedy a pozdravil sa s ľuďmi. Jana dvihla hlavu a neisto sa usmiala. Martina tá mala široký úsmev ako predtým. Išiel som až ku Aďovi.

„Čo, kde si stratil Maťa?" opýtal sa, keď nevidel za mnou nikoho. Zatváril som sa významne.

„Má rande."

„Hej, hej."

„No fakt. Počul som, že aj ty." Jana sa na nás hneď otočila. Aďo hodil neistý úsmev. A si jasný pomyslel som si. A ešte s akým úsmevom príde Maťo. Chechtal som sa potichu. Zelenoočko sedela na mieste s kapucňou na hlave a slúchadlami v ušiach. Písala si niečo do svojho čierneho zošita. Sadol som si na lavicu vedľa Aďa. Chcel by som vedieť, čo si tam píše. Sledoval som ju. Prečo sa takto oblieka? Nemá vkus? Nemá peniaze? To mi nesedelo, nemala by lezky na horolezeckom. Postavu má dobrú, ak by sa nahodila, verím, že by sa od nej nedali odtrhnúť oči. Nesedelo mi ku nej toto oblečenie. Nebola chlapčenský športový typ, jej chôdza bola elegantná ako u modelky. A ona tu sedela vo voľnej mikine a džínach, ktoré vyzerali o číslo väčšie, vlasy schované pod kapucňou. Pohľad mi padol na jej prsty, čo držali ceruzku. Dlhé tenké prsty s prstienkom hope. Ceruzka sa pohybovala po papieri. Zrazu zastala.

Pozrel som hore. Upierali sa na mňa jej oči. Nepreniknuteľný pohľad a neurčitý výraz porcelánovej bábiky. Nechcelo sa mi uhnúť, ani nič opýtať. Mal som chuť provokovať, asi. Iba som sa porezal do tých zelených očí a snažil sa v nich niečo uvidieť.

„Héj, no ide stratený." Otočil som sa. Oproti kráčal Maťo a usmieval sa tak okato popod nos, až s tým bol totálne nápadný.

„To ti nezabudnem kámo." – namieril si to ku mne.

„Nechal si ma v tom samého." ukazoval na mňa výhražne.

„Ta predpokladal som, že by nešla do trojky."

„Debo." – smiali sme sa na tom.

„No, čo ti kúpila?"

„Daj pokoj." Chlapec sa normálne hanbil. Ešte chvíľu sme si z neho uťahovali, potom začalo zvoniť. Pozrel som na Zelenoočko. Zase si čmárala. Prišiel som ku lavici, oprel som sa o ňu rukami. Bolo to zvláštne, keď som sa pozeral do jej očí, pripadal som si ako v hlbokom lese ale, nevedel som odkryť husté konáre stromov, aby som videl, čo je za nimi. Vystrel som ruku, potiahol za šnúru slúchadiel a vytiahol jej jedno slúchadlo z ucha. Odtiahla sa od mojej ruky, čo najďalej, akoby som ju popálil. Jej pohľad zostražitel.

„Môžeme v utorok? Ja končím šiestou." Pozerala na mňa priamo. Ja na ňu tiež. Dosť dlho. Potom si povzdychla.

"Fajn." a vrátila sa ku čmáraniu. 

"Fajn." Otočil som sa. Sledovalo nás mnoho očí. Ani neviem prečo, ale prišlo mi to smiešne. Nechcem ani pomyslieť na to, čo si myslia, ale viem si to živo predstaviť.  Naposledy, keď sme sa tu pred nimi bavili, to vyzeralo, že ma neznáša a nikdy so mnou neprehovorí.  A stále to bola pravda. Smutné. Ale teraz som jej  pred nimi navrhol deň a čas a ona povedala fajn. Niektoré tváre boli doslova šokované. Nechal som ich v tom. Vysvetľovať, že všetko je inak a nebyť olympiády z fyziky, tak ma odignoruje ako predtým? 

Nieeeee! Tak som radšej odchádzal s tajuplným úsmevom na perách. Iba som kývol.

"Čaute."

Pred víkendom jedna kapitolka.😉😊 A aspoň Maťovi sa darí.😘