V tvojich očiach

Konečne doma

Na rannej vizite som sa intenzívne pýtal domov. Lekári protestovali, že mi treba ešte pichať injekcie proti zrážaniu krvi či čo.  Hneď som navrhol, že keď zoženiem niekoho, kto mi ich bude pichať doma, tak to predsa nemôže byť problém. Tvárili sa trochu nerozhodne, asi ich budem musieť ešte spracovať a nájsť niekoho kto mi bude tie injekcie pichať. Alebo pôjdem na revers, musím, mal som pocit, že tu nezvládnem už ďalší deň a hlavne nevedieť na čom som. Volal som hneď otcovi,  povedal o svojich plánoch a on mi sľúbil, že sa pokúsi niekoho zohnať.

Doobeda prišlo prekvapenie.

Prišiel ma navštíviť profesor z horolezeckého. Zo začiatku vyzeral dosť nešťastne. Doniesol mi bonboniéru, čo mi prišlo trochu komické. Vysvetlil som mu, že som v pohode, až na tú zlomenú nohu.  A aj keď je pošrubovaná, tak  keď sa zrastie, budem v pohode chodiť, bez nejakých následkov. Potom sme sa bavili už normálne. Vravel som, že v škole vysvetlím, že sme išli na vlastnú zodpovednosť, aj mu podpíšem papiere, ak bude treba. Bola to náhoda a je jedno, kto by tam liezol, proste vyprdla skoba. Vtom ma napadlo, že sa to mohlo kľudne stať aj pri Zelenoočku. Uf, tak to som rád, že sa to nestalo. To by bolo zlé, keby sa tak otrieskala o skaly ona, čo by som robil? 

Profák ma potľapkal po pleci, asi som bol chvíľu mimo.  Napadli ma tie fámy, čo o tejto nehode kolujú a akosi som pocítil potrebu,  dať to na prvú mieru. Začal som rozprávať, ako to vlastne bolo, teda to čo som si pamätal. Výhľad tam hore stál naozaj za to a neľutujem, že som tam išiel.  A to, čo sa stalo potom, nebola ničia chyba, iba hlúpa nehoda. To som zdôrazni aspoň trikrát.  Nakoniec sme to uzavreli, že nič riešiť netreba. Celá skupina bola poistená  a  hlavné je, že som živý a ako tak aj zdravý.  Potom mi poprial skoré uzdravenie a odišiel. 

Za Ferom sa tiež zastavili kolegovia z roboty. Robili si srandu z neho, že keby nebol triezvy tak sa mu  nič nestane. Fero vyzeral celkom komunikatívne, nie ako doteraz.  Ja som bol každou minútou nervóznejší. Chcem vypadnúť a to hneď. Volal som otcovi  a súril ho nech to vybaví. Bol som sa prechádzať po chodbe, lebo som nebol schopný ležať a iba rozmýšľať. Keď ma jeden lekár míňal  štvrtý krát, tak sa až zastavil a   pýtal sa ma, že čo robím. Povedal som mu, že dokazujem,  ako som schopný odísť hneď domov. Smial sa na tom a vyšlo z neho, že uvidí, čo sa s tým dá robiť. 

Zelenoočko sa stále neozvala. Zato Sára mi akosi začala vypisovať. Posielal som jednoslovné odpovede, len tak zo slušnosti.  Tesne poobede prišiel otec, musel odísť skôr z práce. Išiel hneď za doktorom. Ja som myslel, že ma porazí, kým som na neho čakal. Nakoniec vošiel do izby so širokým úsmevom. 

"Tak sa zdá, že ideš domov Sebo."

"Hurá, ja ťa mám tak rád." Naradostene som vykríkol. Rozbalil som bonboniéru a ponúkol aj Ferovi. Treba to predsa osláviť.

"Počkaj ešte. Treba povypisovať správy, lieky pre teba. Prepustia ťa asi  až poobede, okolo štvrtej." 

"To nevadí, hlavne nech som už dnes doma."  

"Dobre tak ja idem zatiaľ nakúpiť, dnes si niečo dobré navaríme." Vzal si bonbón a už ho nebolo. Ja som dorazil zvyšok. Písal Maťo, či sa má zastaviť, tak som mu zvestoval, že už idem domov. Kto vie, či sa bude pýtať aj Zelenoočko. Lenže potom ma chytila nejaká citlivá depka  z toho, že asi nebude. Musím sa s ňou čím skôr stretnúť. Začal som si hádzať veci do tašky. Medzitým prišla sestrička, že ešte nejaký odber. Bol som taký napätý z  toho odchodu domov, že mi nemohla ani žilu nájsť. Trafila až na tretí pokus. To bude podliatina.  Nevadí, len nech už vypadnem. Ešte sa na mňa prišiel pozrieť chlapík z rehabilitácie, dal mi pokyny na cvičenie atak, takmer som ho nepočúval. Po ďalšej hodine sa objavil lekár so správou. Konečne! Na perách sa mi objavil široký úsmev.