Reči o mne, moja povesť je bitkár a sukničkár, len sa nad tým smejem. Som so svojím životom v celku spokojný.
Teda bol som.
Do chvíle, keď prišla ona.
Mala neskutočne zelené oči, ako hlboký a nepreniknuteľný les. Bolo v nich niečo zvláštne.
Iba som stál, objímal ju a hladil po vlasoch. V hrudníku mi akosi stískalo srdce a prehrával som si v pamäti každé zachytené slovo. Dokonca aj Miin varovný prštek so slovami, ale budeš dobrý. Ani som nemal šancu im dokázať, že som.
"Zelenoočko." Zašepkal som.
"Ja, nechcel som,...ehmm,...je mi ľúto, že som dôvodom vašej hádky." Habkal som tu ako postihnutý. Nevedel som, aké slová by boli tie správne. Iba bez slov pokrútila hlavou. Veľmi by som chcel počuť z jej úst, to čo povedala.
To, že ma ľúbi.
Ale chcieť to od nej teraz? Každá normálne uvažujúca bunka v mojom tele mi vravela, že nech to teraz ani neskúšam. Nakoniec som si iba ťažko vzdychol. Počúval som jej zrýchlený dych, postupne sa spomaľoval a dostával do normálu.Odtiahol som sa a vzal jej tvár do svojich dlaní. Líca mala zmáčané slzami. Keď na mňa dvihla oči, celé lesklé a žiarivé, premohol ma taký silný záblesk, ako vtedy, keď na mňa dvihla pohľad po prvýkrát. Akoby mnou prešiel silný žiarivý blesk. Teraz tam, ale nebol mrazivý chlad, ale teplo, príjemné mäkké teplo, čo hreje, až niekde pri srdci. Nevedel som sa na to vynadívať. Prstami som jej poutieral líca.
Som mäkkýš, úplne som zmäkol a rozlieval sa ako horúca čokoláda po zákusku. To som ale dopadol a predsa nie je na svete miesto, kde by som bol teraz radšej. Pritiahol som si ju a pobozkal na horúce vlhké pery. Nebol to náruživý bozk. Bol jemný, mäkký, citlivý a slaný, ako tento moment.
Keď skončil, jemne sa usmiala a položila hlavu na moju hruď.
"Nikdy som sa s našimi ešte takto nepohádala." Ach. Stisol som sánku, až mi zaškrípali zuby. Nasledoval ťažký povzdych, ale nebol som sám, čo takto vzdychol.
"Poďme." Šepla zrazu a ja som rýchlo chytal barle, aby som stíhal za ňou. Radšej som sa nepozeral, hore, aby som náhodou neuvidel, ako na nás niekto z okna hľadí. Ani Zelenoočko sa neobzrela. Kráčali sme hore ulicou ticho, až kým sme neboli úplne bezpečne v nedohľadne. Zabočili sme na ihrisko za bytovkou a sadli si na lavičku.
"Čo chceš robiť?" Vyliezlo zo mňa. Fakt som mal výčitky, že sa takto zvadila s rodičmi kvôli mne.
"Nemohli by sme ísť k tebe?" Pravdu povediac ma to trochu zaskočilo. Vedel som, že to vykričala, ale...
"Alebo je to problém?" Tak nevinný hlások, aj tak som mal pocit, že tu niečo nesedí. Chytil som jej ruky a poprepletal si s ňou prsty.
"Zelenoočko, ja, nechcem ti spôsobovať väčšie problémy."
"Nie, nespôsobuješ. Hmmm?" Nepohnem s ňou. Prechádzať sa s barlami po meste sa mi tiež nechcelo.
"No, nemá nás kto odviezť. Otec ma priviezol a išiel niečo vybavovať. " Zachechtal som sa.
"Nepredpokladal som, že budem tak krátko. Takže jedine autobusom."
"Dobre." Povedala akoby nič a oprela sa o mňa. Ku mne domov sme došli až okolo pol tretej. Bol som fakt vyšťavený, nachodil som toho s barlami omnoho viac ako som dnes plánoval. O čo výhodnejšie by bolo byť bez nich a iba tak ju hocikedy objať ako predtým, pritiahnuť k sebe.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
