V tvojich očiach

Dvaja strašiaci

Už som sa ponáhľal a dupotal po chodbe barlami. Ech, nestihnem sa najesť. Rozmýšľal som. Vraj nie ste spolu šťastní. Veď teraz, teraz je to konečne naj. No až na to, že ma jej rodičia neznášajú a môj naj kamoš sa mi to tiež snaží vyhovoriť a ešte zopár deciek zo školy sa to snaží prekaziť.  Úplná pohoda. Rozosmialo ma to tak, že sa môj hlasný smiech rozliehal po poloprázdnej chodbe.

"Čo vám je smiešne, že meškáte na hodinu?" Ozvala sa zrazu profesorka, čo stála na konci chodby.

"Nie, to nie." Len som si tak hlesol, skôr pre seba. Našťastie ma nič neučí. Stále som sa chechtal, ale už radšej nie nahlas. Asi má blbý deň, nejdem radšej dráždiť. Zvyšok cesty som rozmýšľal nad tým, aké fajn je držať moje Zelenoočko za zadok a ešte sa pri tom bozkávať a ešte aj pod tričko..

Profesorkin  nepríjemný pohľad ma však úplne schladil, hneď ako som otvoril dvere. Do kelu, zabudol som, že mám biolu.

Už naobedovaný som išiel pred školu a čakal na svoju frajerku. Po tej dosť otravnej biole som už na jej zadok akosi nemal ani chuť myslieť, ale teraz som sa znova dostával do náladičky. Len tak zbežne som pozeral na vychádzajúce zadky a hodnotil. Vždy vyhrával ten jej. A hladká pokožka, hmm, asi sa zase problbo usmievam. 

"Hej Sebo ešte ťa bavia tie barle?" Vivi, ach. 

"Nebavili ma ani na začiatku." Čo chce?! Blížila sa, to neveští nič dobré. Zaujal som ostražitý postoj, ak by sa priblížila moc, nech ju hneď dokážem odstrčiť. 

"Ako sa má frajerka, som počula, že tu bol jej ocinko."Odkiaľ to vie?

"Hej? Ani neviem." Klamal som a zaujal ľahostajný postoj. Ešte teraz mi stŕpol krk, čo som si spomenul na jeho pohľad.

"Asi sa sťažovať nie? Že je jeho dcéruška nedocenená. Cha, cha." Ty si tak tupá Vivi, hovno vieš a nie je to jej otecko.

"Čo sa staráš, veď tebe to môže byť ukradnuté."

"Mal by jej radšej kúpiť módne časopisy, lebo robí škole hanbu. Vyzerá ako strašiak vo vreci."

"Daj pokoj Vivi."

"Ale vážne sa ti divím, keď dôjdeš na nejakú akciu a s týmto strašiakom. To bude hanba. Ťa rovno odpíšu." Krútila pri tom bokmi a nebezpečne sa približovala. Natiahol som ruky a chytil ju za plecia, nech ostane v bezpečnej vzdialenosti. 

"Vieš Vivi, ona aspoň nebude z huby vypúšťať také hovädiny ako ty. Pokračuj v ceste a daj pokoj." Usmievala sa sebavedomo, akoby ma ani nebrala na vedomie. 

"Čakáš na ňu a chceš si užiť? Zaujímalo by ma, má to rada, či len ľahne ako poleno? Typujem to druhé. Podľa toho ako sa oblieka, je úplne bez fantázie. Divím sa ti."

"Ty si na drogách či čo?" Začínali mi jej blbé reči poriadne prekážať.

"Nie už som dlho nemala." Stále som ju držal za plecia a snažil som sa ju otočiť chrbtom, najradšej by som ju kopol do zadku. Stretol som sa so zeleným pohľadom. Aaaa, super.

"Tak hľadaj inde." Už ju zbadala aj Vivi. Sebavedomo sa zarehotala, premeriavala si Zelenoočko. 

"Ahoj, hmmm nové rifle? Ti niekto podaroval?" Za tým spustila rehot. Zelenoočko mala iba neurčitý výraz v tvári.

"Neboooj zlatko, už ti ho prenechávam, aj tak o neho za chvíľu nikto nezakopne, keď sa ti prispôsobí. Budete dvaja strašiaci vo vreci. Môžete si navzájom vymieňať veci, ty predsa nosíš jeho veľkosť už teraz." Ten jej rehot rezal uši. Ona fakt musela fajčiť trávu, lebo bola úplne bez zábran. Keby som mal obe nohy zdravé, tak ju fakt kopnem.