V tvojich očiach

Hranice

Vyšlo zo mňa zopár šťavnatých nadávok. Počul som Viviin škodoradostný chichot. Dosť ľudí sa so záujmom kukalo.

No fakt super. Čo teraz?! Všetko mi dochádzalo.

Ja som................................do........................... vrhol som sa na ňu, presne tak ako .................................ale veď ........................................................... veď zdalo sa mi, že nebola proti,.........................ale asi bola, keď ma pohrýzla. Čo som to ....................som ja ale idiot. Sľúbil som jej, že ju budem ochraňovať a .......................teraz sa na ňu vrhnem, ako nadržané hovädo.

Musím za ňou! Cítil som sa akoby ma prešiel parný valec. Ignoroval som všetkých a všetko dookola a pustil som sa rýchlym krokom von. Bola už pod schodmi, je fakt rýchla.

"Lia, počkaj!" Pobehol som za ňou. Neprestávala, išla ďalej. Chytil som ju za rameno.

"Zelenoočko, počkaj!" Mykla ostro plecom, aby sa zbavila mojej ruky. Ale ja som položil ruku hneď naspäť a pokúsil sa ju potiahnuť, aby sa otočila. Zrazu sa zvrtla. V očiach sa jej leskli slzy, tvár mala skrivenú do takého bolestivého výrazu, že som cítil, ako ma to zabolelo.

"Daj mi pokoj Bastián! Nechaj ma!" Vykríkla, až ma to omráčilo.

"Ja nie som jedna z tvojich .......tvojich......." Ťažko hľadala slovo, ktoré by použila. Čakal som, že vypľuje nejakú nadávku. Sám neviem, čo by som povedal.

"..........posteľných známostí!" Vyprskla s odporom. Rozmachla sa rukou, skoro som schytal, sotila do mňa, vytrhla sa a rozbehla sa preč. Ľudia dookola sa zastavili a pozorovali nás. Pripadal som si ako v koloseu na zápase gladiátorov. Malo to len jednu chybu, v strede arény sme boli my dvaja. Musím to urovnať! Do riti, veď ak by to skončilo takto, tak namiesto pomoci by som z nej urobil chuderu a to pred celou školou a .......a...........

Úplne mi vyschlo v hrdle, len čo som na to pomyslel.

Nemohol by som už byť s ňou. Ani ju objať, ani sa s ňou rozprávať, ani.......

Vzďaľovala sa mi a to aj z očí. Počul som nejaké šuškanie. Mala mi radšej vylepiť, lebo som tu stál ako neprebratý blbec. Musím ju .....

"Zelenoočko." Šepol som . Konečne som sa prebral, možno práve jej meno, Zelenoočko, ma prebralo. Už ju nedobehnem. Bežal som rýchlo k motorke, vytiahol som kľúče, prehupol sa a naštartoval. Nedal som si ani námahu s prilbou, poriadne som to vyturoval a odpichol. V hlave som mal iba vzďaľujúcu sa mikinu. Už zabočila do uličky. Do frasa! Skoro som prešiel nejakých ľudí, ledva odskočili. Čo nepočujú rev motora?! Do zákruty som to tak vpálil, mal som šťastie, že ma nešmyklo. Už ju vidím. Kurník musím spomaliť, lebo neubrzdím. Predbehol som ju a zabrzdil, až zapišťali gumy. Hodil som ju na stojan a rýchlo za ňou utekal. Jasné, že chcela ísť preč. Snažil som sa dostať pred ňu.

"Zelenoočko, prosím, prosím prepáč, vypočuj ma!" Konečne som ju chytil za ramená a zastavil.

"Vysvetlím ti to. Prosím, len ma vypočuj. Prosím, len ma vypočuj, dobre?" Obočie zvraštené a pozerala dolu. Pery stisnuté, rukami kŕčovito zvierala ramienko tašky. Nosné dierky sa jej pohybovali, ako funela z nervov.

"Čo mi chceš vysvetliť?! Nemá to význam! Toto celé je na prd, bez zmyslu!"

"O čom to hovoríš? Nie..." Čo zase trepeš Sebo!!!!!!!! Plesol som si po čele a prehrabol si vlasy.

"Ja ....nemal som..........nechal som sa uniesť. Vivi do mňa celý čas ryla, že sa mi už nepostaví, preto som si ťa vymyslel,.......viem trápna blbosť, ale ............do toho to, čo bolo včera a ty si , .............proste si sexi baba. Som sa neovládol. Sorry." Dvihla na mňa oči. Boli priezračné a vážne.