V tvojich očiach

V riaditeľni

"No pán Banner, môžete ísť." Hmmm, bez týchto povzbudivých slov, by mi to ani nedošlo. Tak som sa zdvihol a opustil triedu.  Keďže bola ešte hodina, na chodbách bolo totálne vymreté. Nervne som si odfukoval, kým som došiel na sekretariát. 

"Dobrý." Pozdravil som.  

"Môžete ísť ďalej." Povedala sekretárka a ja som sa zhlboka  nadýchol, klopol som a vošiel.

"Dobrý deň." Predo mnou za stolom sedel riaditeľ, pred ním dlhší stôl s viacerými stoličkami po bokoch. Na jednej  oproti nemu sedel nejaký muž v obleku.  

"Dobrý, posaďte sa."  Ten muž na mňa zazeral a pomaly červenel v tvári. Roba som nikde nevidel, ale jednoznačne som zaregistroval podobu s tým mužom oproti. Dosadol som na stoličku a už sa spustila lavína.

"Pán Baner, máme vážny problém. Že vraj ste na plese surovo zmlátili  Roba, tuto syna pána Višňovského." Cítil som ako mi začínajú od nervov brnieť prsty.

"Má početné modriny a dokonca vraj natrhnutú peru. Mám tu aj lekársku správu. Teraz je na marodke. Zatiaľ som sa nedovolal vášmu otcovi, ale budem ho určite kontaktovať. Jednoznačne takéto správanie nebudeme tolerovať. Nemôžeme tolerovať, aby sa beztrestne mlátili žiaci na území školy.  To musíte chápať.  To, či to tuto pán Višňovský dá na políciu neviem ovplyvniť, ale určite vás budem musieť vylúčiť zo školy, ako trest a varovanie, aby sa takéto veci na pôde školy neopakovali." Na pôde školy? Takže mimo školy ho zmlátiť môžem? Ja idiot, mal som ho vytiahnúť na parkovisko. Prsty mi samovoľne začali poskakovať, musel som zaťať päste.

"Chcete sa tuto pánovi Višňovskému ospravedlniť?" Kurva!!! To snáď nie?!!! Myslel som, že vyskočím z kože a obom dám po papuli. Do riti!!! Tak on zdroguje dievčatá a potom ich bez ich dovolenia pretiahne a ja sa mám ospravedlniť??!! Cítil som, že vybuchnem. Nekontrolovateľne a prudko a bez servítky poviem všetko. Vyletelo zo mňa posmešné pche. Tresol som po stole, až obaja podskočili a vstal, akoby ma vystrelilo. 

"Nie, ani náhodou sa nechcem ospravedlniť. Robo je hovädo najhrubšieho zrna a vôbec neľutujem, že som ho zmlátil. Tak políciu vravíte?! Fajn, ale to sa bude polícia musieť dozvedieť aj dôvod tej bitky. A to, že daný Robo dáva bežne drogy dievčatám do nápoja a potom, keď sú mimo ich znásilňuje. Ani neviem, koľkým už to urobil, ale reči sa šíria už dlho." Robov otec začal poriadne peniť.

"Neviete, nemáte dôkazy, čo si tu vymýšľate?" Viac na povzbudenie adrenalínu mi netrebalo.

 "Chcete ísť na políciu??? Chcel som chrániť dievča, ktorej nasypal  drogy do vody, ale dôkazy, ako sú otlačky, na fľaši, voda s drogou vo fľaši, dokonca aj moč toho dievčaťa mám pripravené na poslanie na expertízu na políciu, tak naozaj chcete ísť na políciu?? Chcete zažiť poníženie a vyšetrovanie vášho zlatého synčeka, ako drogového dílera a násilníka??" To som bol už v predklone a opieral sa o stôl, lebo, ak by som iba tak stál tak by mnou triaslo  od zlosti. 

"Kľudne. A mimochodom, mám od neho aj sms-ku, že si môžem užiť, lebo ju zdrogoval, ako dôkaz. Ale viete ja na také nie som, ja sa k dievčatám chovám slušne. Ja si nemyslím, že dievčatá by sa mali znásilňovať, keď to ani nevedia a nemôžu sa ani brániť, alebo vy áno?" Hovoril som hlasno a musel som sa fest kontrolovať, aby som nezjapal. Obaja boli zaskočený, len som dúfal, že ma nikto nepríde vyviesť, kým to nedokončím.

"A vy pán riaditeľ, chcete ma vylúčiť za zmlátenie?! Nech sa páči. Vy viete, že ja som dobrý študent, ja dokončím školu hocikde inde. Len mi povedzte, ako sa asi zatvária rodičia všetkých dievčat v tejto škole, keď sa dozvedia, že sa tu na pôde školy, priamo na plese stáva, že sa podávajú drogy nič netušiacim dievčatám, po ktorých sú dezorientované a tak mimo, že si s nimi poniektorí študenti môžu robiť čo chcú? Nemyslím, že by sa im to páčilo.  Alebo chcete ako dôkaz aj ďalšie dievčatá, čo im to urobil? Ja sa kľudne poprechádzam po škole a nájdem bezduché telá dievčat, čo sa boja aj ozvať, aby sa im to nestalo znova a privediem vám ich ako dôkaz. Chcete to?!" To som už skríkol.

"Ukľudnite sa prosím vás!" Okríkol ma riaditeľ. Ale ja som bol už tak rozbehnutý, že sa to len tak zastaviť nedalo.

"Ospravedlňujem sa, ale neviem sa ukľudniť. Tak, ako som sa nevedel ukľudniť ani na tom plese. Neviem sa ukľudniť, keď sú tu také hovädá, čo toto robia. Keď niekto droguje, lebo chce, fajn. Ale keď niekto zdroguje dievča, len aby ju mohol dostať proti jej vôli, je mi z toho bľuvno. Nie, neospravedlním sa za to, že som ho zmlátil, je mi len ľúto, že som ho nenakopal viac do rozkroku, aby už na to chuť nemal. Ale poviem Vám, čo som z neho vymlátil aspoň." Nadýchol som sa.

"Vymlátil som z neho, čo jej dal a dal jej Gabu, GHB, nájdete to ľahko na internete, môžete si prečítať pán Višňovský, čo to je. A veľmi sa vám čudujem. Do kedy chcete ututlávať jeho prúsery, kým nejakú nepredávkuje a nezomrie, alebo kým si nejaká z toho nepodreže žily? Potom už budete spokojný?! Páčilo by sa vám, keby to niekto urobil vašej dcére? Vy pán riaditeľ predsa dcéru máte."

"Prestaňte." Okríkol ma. Zaťal som päste a narovnal sa. Stálo ma to neskutočné usilie, lebo som mal chuť ten stôl pred sebou minimálne prevrátiť a potom do všetkých strán rozhádzať tie poondiate stoličky, čo tu stáli.

"Robte ako uznáte za vhodné, ale ja ticho nebudem, lebo nemám rád nespravodlivosť. A vy pán Višňovský, ak veľmi chcete, skončíme na polícii, ale sľubujem Vám, že z toho budete mať väčší problém vy ako ja.  Ja vypátram dievčatá, ktorým to urobil, ak sa im chcete pozrieť do očí."

Odkráčal som ku dverám a zatínal päste, až sa mi nechty zarývali do dlaní. Mal som pocit, že mám v hrudi bombu a tá každú chvíľu vybuchne a roztrhá ju na márne kusy.

"Porúčam sa." Precedil som medzi zubami a vybehol von. Sekretárka na mňa vystrašene pozerala. Tie dvere zjavne nie sú zvukotesné.

"Dovidenie."  Išiel som rýchlo a v hlave mi hučalo.
Čo som to?! Do riti, veď ak sa to prevalí, ak...............uverí Robovi, že je to lož............. čo Zelenoočko????  Ja som ju mal chrániť a nie ......

Čo ak o tom, čo  Robo robí, jeho otec vie? Ak by to vedel, tak ....... tak sa bude spoliehať na to, že sa dievčatá boja niečo priznať . Zelenoočko neprinútim, aby svedčila. Neurobím jej to. To radšej nech ma vylúčia. Do .....do......do. 

Zazvonilo a na chodbách začali pobehovať študenti. Nemôžem ísť do triedy, lebo pri prvej otázke niekomu rozbijem hubu.

 Musím.......

musím..........

musím si zapáliť, to možno pomôže.

 Bolo mi jedno, už mi bolo všetko jedno. Aj zákaz vychádzania zo školy, aj zákaz fajčenia v areály školy.  Vybehol som von, namieril som si to rovno k mojej láske, vytiahol z boxu cigu. Oprel som sa. Ruky sa mi tak triasli, že som mal problém si zapáliť. Konečne. Vdýchol som dym do pľúc, nech to tú bombu udusí.  Pozeral som na školu. Už som mal niekoľko problémov, ale.......uf. Toto bolo vážne.  Pošúchal som si druhou rukou čelo, mal som pocit, že mi praskne hlava. Dym pomaly otupoval moje zmysly. Aspoň som si to nahováral.  Zo školy niekto vyšiel a namieril si to rovno ku mne.

Zelenoočko?! Ach! Poslednýkrát som si potiahol a vyfúkol dym,  potom som hodil ohorok na zem a zahasil ho

Tak, čo sa udialo v riaditeľni už viete.😏😏  A ako sa k tomu postaví riaditeľ?😎 A čo Robov otec?😫😨 A ako zareaguje Zelenoočko?  😨😨😨Uf to  ešte mám čo písať.😂😂