V tvojich očiach

Si OK?

Veľmi sa jej odísť nechcelo. Vždy, keď som spomenul, že sa musí vrátiť k rodičom, stuhla  a pozerala pred seba, ako námesačná. Hneď jej vyprchalo aj vzrušenie z tváre. Čo bolo  asi aj dobre, myslím,   lebo inak by som sa fakt neudržal. S ňou som mal stále také schizofrenické  stavy, že to bolo až nepredstaviteľné.   Už od začiatku, už od kedy som sa s ňou stretol po prvý krát. Cítil som, ako sa pri týchto myšlienkach ksichtím aj teraz.  Nechcel som ju pustiť, chcel som ju mať pri sebe, ale vedel som, že čím dlhšie bude preč, tým horšie bude, keď sa vráti domov. A jej rodičia budú viac a viac vytočení a naštvaní na mňa.  Spoliehal som sa, že zavolá a príde otec a odvezie ju. Lenže ako na potvoru, otec nie a nie prísť. Autobus už nešiel a tak som nemal inú možnosť, ako motorku. Chvíľu sme sa naťahovali, ale  keď som spomenul jej rodičov, ako budú naštvaní a ako hovorili o tom, že ju chcú viať naspäť domov, preč odo mňa.  To sa nesmie stať! Dúfam, že to nedopustí. Ach.

Barle som nebral, lebo z motorky zosadať predsa ani nebudem. Do mesta šoférovala ona, trvala na tom,  naspäť som si to už  mal ísť sám. Objímal som ju tak pevne, až som mal strach, že jej to bráni v riadení. Toto bola asi doteraznajťažšia rozlúčka s ňou. Aj v jej bozku bolo cítiť napätie.  Sledoval som ju odchádzať a ľutoval, že už nie sme starší, to by som ani neváhal a nechal si ju rovno u seba. Čumel som ešte hodnú chvíľu na dvere vchodu, čo sa za ňou zavreli. Dúfam, že jej príchod domov, nebude až taký dramatický, ako jej odchod dnes na obed. Veď sa hovorí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Musí na tom byť niečo pravdy, nie? Ešte pohľad do okna. Už by mala byť tam.

Drž sa Zelenoočko. Drž sa. Naštartoval som a odchádzal. Išiel som výnimočne pomaly, presne tak, ako som jej sľúbil. Hlavou sa mi preháňali aj tak myšlienky a to takou rýchlosťou, že by som ich na motorke ani nedobehol, aj keby som išiel na max. Čo všetko si mohol zistiť? Presvedčí ju, že som zlý chlapec? A čo ak jej mama zapojí slzy, výčitky a nejaké citové vydieranie? Vzdá sa ma? A k tomu ešte jej malá sestra. Uznávam, že je to poriadne číslo. Muselo byť ťažké ju opustiť. Čo ak ju naozaj donútia ísť domov?  To predsa nemôžu! Donútiť ju ísť naspäť tam, kde sa to všetko stalo, medzi tých ľudí, čo ju odpísali a neverili jej. V hrudi mi horel plameň a pálil ma aj napriek chladnému vzduchu vonku.  Domov som došiel už po zotmení. Otec stále nebol doma.  Až v kuchyni som vytiahol mobil. Sľúbil som jej, že jej dám vedieť, keď dôjdem. 

Aha, volal mi otec. Hneď som ho vytočil. 

"Ahoj oci."

"Ahoj Sebo, tak ako?"

"Pohoda." Klamal som až mi bolo divne. 

"Vieš, čo, dnes ostávame v meste,   stretol som sa so spolužiakmi náhodou a dali sme si také ročníkové stretnutie. Tak si vezmi taxík ku starkej, ostaneme spať u nej.  Dobre?" Aha zato ešte neprišiel a ani nevolal. 

"No, vieš ja som už doma."

"Čože? A ako si išiel?" Zasmial som sa.

"No busom, ako inak." V pozadí bolo počuť hluk. Určite bol v bare. No aj napriek tomu som počul, že si povzdychol. 

"Stalo sa niečo? Veď si išiel..."

"Nie  prečo, všetko v pohode." Čo by som mu mal povedať? To, že návšteva sa skončila skôr ako sa začala? Alebo, že  ma jej rodičia rovno odpísali? Má so mnou už aj tak dosť starostí.

"Nechcel som dlho otravovať, vieš, aby som urobil dobrý dojem a teba som tiež nechcel naháňať, tak som prišiel busom." Zaškeril som sa, dobrý dojem, perfektne ironické.  Klamal som, až by som sa mal červenať.

"No tak dobre, prídem zajtra. Dobre?"

"Fajn, maj sa."

"Ahoj Sebo." Zložil som a ťažko vzdychol. Aspoň ty si uži oci.   

Zelenoočko! Musím jej dať vedieť. Rýchlo som napísal správu.

*Už som doma v poriadku. Dúfam, že aj ty si OK.* 

Ty si OK?? To znie blbo. Veď nezmlátili by ju. Nie po tom, čo sa jej stalo. A taká výchovná facka? Táto predstava mi dvíhala žalúdok.  Ale nie! Veď, ak by chceli, urobili by to už na obed, keď boli všetci rozčúlení.  Prešiel som si rukou po očiach a poriadne zvraštenom čele.  Ťažko som si vzdychol.  Napísal som jediné, čo mi v tejto chvíli napadlo.

*Ľúbim ťa. Ozvi sa čím skôr, čo a ako.*  Prázdny dom na mňa pôsobil teraz dosť depresívne. Hodinu som vkuse kontroloval mobil, či neodpísala. Posteľ rozburdaná, ako sme  v nej ležali a robili aj iné veci. Usmieval som sa popod nos. Do kelu! Idem do sprchy. Vodu som na seba nechal tiecť plným prúdom a poriadne dlho. Vždy to zaberalo a teraz nie a nie zmyť ten pocit napätia.  Zo sprchy ma vyhnala až potreba skontrolovať mobil.  V izbe bola poriadna tma. Nahmatal som ho a ...

Izbu osvetlil jas displeja. Nič. Žiadna správa. Nepáči sa mi to.  Hodil som sa do postele. Naťukal som správu.

*Čo sa deje Zelenoočko? Nestraš ma.* Bol som  unavený na maximum.  Zacítil som jej vôňu. Možno som si to iba namýšľal. Do kelu, nič necinká. Celý čas som myslel na to, že zavolám. Ale, čo ak sa niečo deje? Čo ak dvihnú jej rodičia? Keď neodpísala, tak ... Čo ak jej vzali mobil? Možno sa fakt nič zlé nedeje. Snažil som si to nahovoriť celú noc. Iba som sa pevaľoval a myslel na rôzne možné scenáre. V hlave mi hučalo a predstavy ako pri mne leží a hreje ma jej telo mi v spánku tiež  veľmi nepomáhali. Zdalo sa mi, že už svitá, keď som konečne zaspal.

Zobudil som sa na buchot. To sa mi nezdá. Do okien sa už poriadne upieralo slnko. Koľko je vlastne? Fuuu jedenásť. Správa! Konečne.

*Dlho sme sa rozprávali a potom som zaspala ako mŕtva. Prepáč. Myslím na teba.Potom ti porozprávam.* Pekne to zakončila, že potom a čo ja teraz? Aspoň, že nenapísala nič horšie. Dúfam, že to bude dobré. Znelo mi to v hlave tak trochu ako výsmech. Vstal som  a zišiel dole. Cítil som sa ako po opici. To búchanie to bol otec.

"Ahoj Sebo." Premeral si ma.

"Čo si do noci pozeral telku?"

"Ahoj." Zachechtal som sa. Keby si vedel.

"Teba zase veľmi spolužiaci nezničili, keď si už tu." Tiež sa zasmial. Pod očami ale mal tiež dosť veľké kruhy.

"Čo ja ti viem, starká od rána vyčíňala, že sa mám o teba ísť postarať." Spustili sme jednohlasný rehot. Akoby som mal päť rokov a ostal doma sám. Ale bolo fajn, že došiel, aspoň som na ňu a na to, poviem ti potom, nemyslel celý čas. 

Ráno som ako na potvoru zaspal a aj otec. Celú noc som samozrejme rozmýšľal, že čo mi povie. Chcel som ju stihnúť, ešte pred zvonením a nakoniec takto.  Kým sme sa vytrepali, ešte aj s tými sprostými barlami. Ach. Žiadne raňajky, ani neviem, či som vzal všetky knihy. Pred školou bolo úplne prázdno, keď ma otec vykladal. Hromžil som celú cestu, dokonca som som sa skoro potkol.  Na chodbe prázdno  a ticho, len ťukanie barlí sa šírilo do ticha.  Zašiel som za roh. Dole schodmi som počul niekoho kráčať. Nejaký opozdený profák ?  Ani som nechcel pozrieť hore, ako som sa ponáhľal, len ma napadlo, že ak je to napríklad niektorý z profesorov, čo berú nepozdravenie ako osobnú urážku, napríklad ako biologikárka, tak som radšej dvihol zrak.

No do.....

Pozdrav bolo posledné, čo ma v tej chvíli napadlo. Dole išiel otčim Zelenoočka.

Hmmm, pokračovanie nabudúce....😇😎Ale môžte hodiť teórie ako to bude ďalej. 😉😯No nemusíte  úplne katastrofické predsa som len dobrý človek 🙂😊aspoň myslím.... 😶😶😏dooobre tak aspoň na tých našich dvoch zaľúbencov 😍nebudem až taká zlá.😃😄