V tvojich očiach

Čo všetkým šibe?

Víkend zbehol ako voda. Trochu sme robili okolo domu a poobede zavolala starká, že sa jej pokazila rúra, tak sme riešili všetko okolo toho. V nedeľu som sa učil a poobede som vybehol na bicykli prevetrať sa, cestou nazad som dostal defekt, tak som kilometer a pol tlačil bicykel ako taký truľo.

Pondelok som prichádzal pred školu na svojej láske a už som tam videl stepovať Maťa. Čo sa deje? Zaparkoval som, nestihol som ani zísť z motorky a už bol pri mne.

„Čau, čo sa deje? Nechcem počuť žiadne zlé správy."

„Nie to nie. Teda myslím."

„No dobre, tak to vyklop."

„Dohodol som sa na dnes."

„Na čom?" Bol taký vystresovaný, že som si potreboval z neho utiahnúť.

„Joj, nebav sa na hlúpeho. Však stretnutie s Nellou." Schuti som sa zasmial.

„Tak super a čo si potom taký vyoraný z toho?"

„No nestíham kúpiť tú ružu." Bol som pyšný, normálne som podrástol o pár centimetrov, že si moje rady tak vzal k srdcu.

„Tak kúpiš po ceste, bude to akože také spontánne. A kam chceš ísť?"

„No zavolal som ju na kávu, chcel som ísť do Galaxy, jak si hovoril."

„No fajn." Maťo má ďalší dobrý bod u mňa.

„Ale po ceste nemám žiadne kvetinárstvo." Ten vystrašený výraz v tvári ma úplne rozložil. Chytil som ho okolo krku a druhou som mu úplne rozstrapatil vlasy.

„Sebooo!"

„Dobre pupuš, pôjdem ti kúpiť." Rehotal som sa.

„Fakt?"

„Hej fakt, zlatko, ale chcem vedieť, ako to prebiehalo." Kukol som na neho, bol napätý ako guma v gatiach.

„Kľud kámo dýchaj, len dýchaj." Smial som sa.

„Tebe sa povie."

„Och môj pupušik sa zmenil na klbko nervov." - zakričal som dookola.

„Sebo nebuď debil."- chmúril sa na mňa a tresol ma do pleca.

„Dobre, neboj, bude fajn. Kúpim ti to a prinesiem ku skrinke." Musím zmierniť, bo sa mi tu zosype.

„Dám ti prachy?"

„Nechaj, potom, neboj sa neutečieš mi viem, kde bývaš." Zasmial sa tentokrát aj on. No konečne!

Odložil som prilbu a vykračoval si do triedy.

„Aaa, pán Baner, dobre, že ste tu." Dvihol som oči ku tomu hlasu a takmer som vrazil do profáka.

„Dobrý pán profesor."

„Máme výsledky z olympiády."- úsmev svedčil, o tom, že to dopadlo dobre.

„Idete na krajské kolo, o čom sme vlastne ani nepochybovali."
„A slečna Rosinová?"- vybehlo zo mňa.

„Aj slečna Rosinová bude reprezentovať svoju kategóriu, iba pán Keresin nepostupuje, ale on je prvák, ešte sa zdokonalí. Potom vám dám pokyny ku krajskému kolu a gratulujem." Podal mi ruku a patrične mi ňou potriasol. Má zato silu, bol to pevný stisk.

„Ďakujem." - usmial som sa. Usmial som sa aj nad tým, že Zelenoočko ide na kraj so mnou. Fakt neviem prečo sa usmievam. Zase budeme na seminári spolu riešiť príklady, nebude sa môcť tomu vyhnúť a mne sa možno podarí o nej zistiť niečo viac. Hmmm....... fajn..... ....je to fajn.