V tvojich očiach

Fyzika

Na obede som sa trochu zdržal. Prisadli si ku mne dievčatá z vedľajšej triedy. Snažili sa zaviesť rozhovor na motorku, že kedy ich preveziem. Ešte by vám odmrzli kolená, vysvetľoval som im. No v tých minisukniach, by im odmrzlo aj viac. Ale dostal som od nich po buchte, čo som celkom uvítal. V jedálni robili dobré buchty. A baby jedli ako vrabce. Kývol som aj na Maťa, tak si prisadol. Aj jemu sa ušli buchty. Bol som napraskaný na maximum, ledva som odfukoval. No je čas ísť na fyziku. Keď som vošiel do učebne, profesor tam už bol. Prešiel som očami po triede, nechodilo nás tu veľa, tak zo dvadsať. Vyhliadol som si lavicu a sadal si, keď som zaregistroval béžový sveter. Zelenoočko?! Čo tá tu robí? Snažila sa pozerať do zošita, vedela, že sa na ňu čumím. Aj učiteľ zaregistroval, kam sa pozerám.

„No, máme tu novú posilu, slečnu Rosinovú." Ani nedvihla oči.

"Tak, podarilo sa vám to vypočítať, Sebastián?" Dal mi nejaké staré olympiády, čo som si doma prepočítaval.

„Väčšinu." - pozrel som na neho.

„Tak poďte, prejdeme si to." Otočil som sa, vybral si papiere a začal čmárať príklad na tabuľu.

„No toto som vypočítal takto." Časť príkladu som vedel, tak som to načmáral.

„No tu som sa zasekol, lebo nevychádza skúška. Robil som to aj cez trojčlenku......" Zase som to načmáral.

„....... ale aj tam to nevychádza."

„Hmmm." Zahľadel sa na to profesor. Je to starší pánko, úplný kľuďas.

„Vedel by to niekto z vás vypočítať?" Nikto sa nejako nehrnul. Zelenoočko pozerala na tabuľu.

„Čo keby nám to prišla vypočítať naša posila?" povedal som. Bol som na ňu zvedavý, ako to že je tu, medzi výberom školy na súťaže a olympiády?

„Čo vy na to slečna?" Pozrela na učiteľa.

„Môžem to skúsiť." Postavila sa a kráčala smerom ku mne. Očami blúdila po tabuli, s mrazivým výrazom. Ostával som stáť na mieste, akosi som sa nemohol a ani nechcel pohnúť. Podával som jej kriedu. Nevzala si ju, že ma to neprekvapuje. Zobrala si druhú, čo ležala na tabuli. Bez reptania začala písať. Sledoval som jej výpočet. No tak to mám aj ja, bol som zvedavý, ako bude pokračovať, keď sa dostane na miesto, kde som to vzdal. Už sa tam dostala, pokračovala.........

„No fajn, ale čo ľavá strana?" Šibla po mne pohľadom. Chvíľu na mňa pozerala. Úplne ma zamrazila. Potom sa opäť vrátila k počítaniu. Sledoval som tie čísla a.......no............aha............do kelu! Ako to, že ma to nenapadlo? Do frasa, ako to, že ja som na to neprišiel? Rozlomil som z toho kriedu, čo som držal v ruke. Mal som na seba nervy. Položila ma na lopatky, úplne. Cítil som sa ako idiot. Nechápavý idiot. Prechádzal som si to ešte raz číslo po čísle a sledoval postup, ktorý zvolila. Ona položila kriedu a odišla si elegantne na miesto. To dievča ma prekvapuje stále viac. Ako vravel Maťo ona má v hlave, už som si bol istý, že úlohy, čo dala Maťovi opísať, vypočítala sama.

„No vyzerá to, že máme ďalšieho adepta na účasť na olympiáde." Povedal učiteľ a šúchal si po brade.

„Sebastián, pôjdete prosím presvietiť príklady, čo som Vám dal na sekretariát a dáte ich tuto slečne Rosinovej. Potom si ich spolu prejdete." Zelenoočko pozrelo s doširoka otvorenými očami na učiteľa. Hmmm, náznak emócii? Tak predsa. Na perách sa mi objavil úsmev. Vzal som tie papiere a pobral sa.

„My ostatní si prejdeme....."- počul som profesora povedať, kým som zatvoril dvere. Prišiel som na sekretariát. Práve tam stála Sára.

„Čo ty tu?"- prehodil som, keď na mňa čumela, jak teľa na maľované vráta.