V tvojich očiach

Chýbaš mi Pupuš

Kráčali sme ticho von a potom dlhou chodbou. Stále som ju objímal, aj keď nás nikto nevidel a ona to tak nechala.

"Som rada, že si sa nedal vyprovokovať." Prehovorila zrazu. Pousmial som sa. Pred úplne krátkou chvíľou som bol totálne vytočený a teraz ....jej spoločnosť a tá poznámka, pripadalo mi to vtipné. To už sme zastali pred jej šatňou.

"No hej, aj ja som celkom rád, inak by som mal dosť problém." Už odo mňa odstúpila a očami blúdila po zemi. Tak som bol celkom zvedavý, čo povie. Stále pozerala do zeme,  nevidel som, čo sa deje v jej očiach.

"Bastián?" Obočie sa jej stiahlo.

"Áno?" Vzdychla si, potom na mňa dvihla oči, lesklé a priezračné.

"Myslíš, že bude rozprávať? Teda....." Opäť vzdychla.

".......bude sa chvastať, tým čo urobil, alebo o nás.....ehmm...." Už som to nevydržal. Chytil som jej tvár do dlaní a dvihol. Jej oči sa na mňa upreli a ja som sa v nich úplne utopil.

"Neboj. Nemal by. Otec mu dal zaracha a musí chodiť k psychológovi. A okrem toho som ho postrašil, že ak sa tým bude chvastať, tak sa nájde viac ľudí, čo mu budú chcieť rozmlátiť ksicht. Takže by to malo byť v poriadku, dobre?" Jemne prikývla. Pery mala jemne pootvorené. Ak by tu bola iná....... no do........ Rýchlo som od nich odtrhol pohľad, pritiahol si ju bližšie a pobozkal na čelo. Tak toto musíš predýchať Sebo. Chvíľu to trvalo kým som bol schopný sa odtiahnuť.

"Choď sa prezliecť, odprevadím ťa domov."

"Ale...." Dvihol som ukazovák a pritlačil na jej mäkké pery. Tie pery, ktoré som mal možnosť dnes ochutnať a predsa nie. Sľúbil som jej, že pokiaľ budeme takto naoko spolu chodiť, tak nebudem mať žiadne známosti a teraz tu stojí ona a ja mám neskutočnú chuť to porušť. A paradoxne ona je ten dôvod, ona je tá kvôli ktorej, by som neskutočne chcel tu dohodu porušiť. Ale.......................................................................ona nie je ako tie tvoje baby..... Maťo! Prečo práve teraz ma to napadlo.....do.....do......do riti.

"Pšššt Zelenoočko! Proste odprevadím svoju frajerku, dobre?" Zase ma iba napadalo prechádzať po tých mäkkých perách a dotýkať sa jej pier aspoň prstom. Rýchlo som odtiahol ruku, akoby ma kopla elektrina. Jej skúmavé oči ma pozorovali a mal som pocit, že do mňa vypália dieru. Bolo ťažké tváriť sa, že nič. Otočil som sa a zdrhol do šatne. Zdrhol som, ako malý chlapec a nadával som si. Argumenty, že som odišiel skôr, ako by zaprotestovala a povedala nie, mi akosi na ospravedlnenie môjho detinského chovania nezaberali. Sadol som si a zahrabol si ruky do vlasom. Nejak na mňa všetko doľahlo. Vivi, Robo, ten naoko bozk........ Odfúkol som si, akoby som to všetko mal zo seba vyfučať. Cvakla kľučka a dvere sa otvorili. Niekto vošiel. Dvaja chalani. Aspoň ma to trochu prebralo a vrátilo do reality. Rýchlo som sa prezliekol, nahádzal veci do tašky a vypadol. Práve vyšla aj ona.

"Tak ideme?" Bola to iba taká rečnícka otázka, na ktorú nikto z nás vlastne ani neodpovedal, ani odpoveď nečakal. Vyšli sme pred školu. Na parkovisku stála Vivi a jednoznačne nás sledovala. Už ma to štve. Čo čaká?!

"Nesadnem na motorku." Znelo to, ako dupnutie a protest malej princeznej. Rozosmialo ma to.

"Dobre." Povedal som s úsmevom.

"Chcem sa prejsť." Asi sa snažila ospravedlniť. Opäť som sa pousmial.

"Dobre." Ešte na mňa trochu skúmavo pozrela, ale môj úsmev nenaznačoval žiaden protest, tak vykročila. Našťastie sme išli opačným smerom, ako stála Vivi.

"Seboooo, počkaj!" Otočil som sa. Bežal za nami Maťo. Čo ten zase chce? Dnes to už asi ani nemôže byť lepšie. Obaja sme čakali, kým k nám dobehne a obaja sme čumeli, čo z neho vypadne. Zelenoočko nemala ani poňatia o jeho rečiach, že nie som pre ňu dosť dobrý, ani o tom, že ona nie je môj typ a podobne. Pre ňu to bol spolužiak, môj kamoš, alebo aj tak trochu záchranca z plesu.

"Čaute. Sebo chcem s tebou hovoriť." Pozeral som nepríjemne a okrem iného teraz sa mi to nehodilo.

"Ale ja teraz chcem odprevadiť svoju frajerku." Obchytil som ju okolo pliec, uznávam trochu majetnícky. Maťo sa krútil.

"Ak máš času nazvyš môžeš ísť s nami a potom sa porozprávate." To čo je za nápad? Nechápavo som pozrel na ňu a potom hneď na Maťa.

"To je fajn." To je fajn? To akože čo tí dvaja teraz vymysleli? Obaja sa pohli a mne neostávalo nič iné, iba ísť tiež. Išli sme chvíľu, ako taký zombie. Každý ticho. Ja som ju nepustil, celý čas som ju objímal okolo ramien. Keď už sa zdalo, že to nemôže byť trápnejšie, ako bez slov vedľa seba ideme, nadhodila Zelenoočko tému škola a začali sa baviť o nejakej domácej. Ja som vypol zvuk a iba som vnímal jej plece, ktoré som objímal a vlnenie boku pri chôdzi. Pomaly sme prešli cez ihrisko a blížili sme sa k jej bytovke.

"Tak tu teda bývaš?" Prebrala ma Maťova otázka, keď sme už boli tesne pri jej vchode.

"Uhmm." Zelenoočko iba prikývla.

"No, Sebo jediný vedel, kde bývaš. Tak teraz to už budem vedieť aj ja." Veselo poznamenal, no mne sa to vôbec nezdalo smiešne.

"Tak sa majte. Maťo, teraz je Sebo celý tvoj." Už sa odťahovala.

"Počkaj ma tu." Hlesol som na jeho adresu a pritiahol som si ju bližšie okolo pása. Odprevadil som ju až pod vchod a objal.

"Čo je? Veď Maťo....." Šepla nechápavo.

"Čo Maťo?! Myslí si, že nie som chalan pre teba, že si zaslúžiš niečo lepšie, tak mu nebudem vešať na nos nič. Nech sa pozerá na starkin bozk." Viem, že som mal na perách už sladký úsmev. Bez ďalšieho varovania som sa pritlačil na jej mäkké pery. Zachytil som ich pootvorené, ani sa nepohli. Iba od prekvapenia vydýchla. Uvedomoval som si až bolestne, že by som ju fakt rád pobozkal a stačilo by, že by sa jej pery pohli a asi by som nezaváhal ani chvíľku. Lenže to by asi bola zrada, keďže sme sa dohodli na starkinom bozku. Odtiahol som sa. Nevedel som v jej očiach vyčítať, či je prekvapená v dobrom, alebo v zlom.

"Maj sa Zelenoočko, som fakt zvedavý, čo Maťo chce." Cítil som jej pohľad na chrbte. Nedovolil som sa otočiť, bál som sa, že by som tam videl nesúhlas. Otočil som sa, až keď som počul cvaknúť zámok na dverách. Už zmizla vo vchode. Maťo na mňa pozeral vážne. Keby mi nepovedal, to čo povedal, tak by som sa ho spýtal ako sa pozerala, ale takto som mal akurát nervy a hneď som naňho vybafol.

"Tak čo potrebuješ?"

"Sebo do frasa, veď nebuď taký. Už som sa ti predsa ospravedlnil." Kývol som plecom. Nikdy mi do vzťahov nehučal a teraz, keď robím správnu vec, tak do mňa ryje? No fakt asi sa ozýva moje urazené ego.

"Sebo chýba mi kamoš." Potľapkal ma pri tom po pleci.

"A čo už si zmenil názor?"

"Pozri, nebudem sa starať, len ju nepodvádzaj s inou, to by bolo hnusné. Toľko môj skromný názor. Nič iné už nepoviem." Dnes sa toho zomlelo zase dosť. Spomenul som si na jej jemný dych,keď som ju pobozkal. Neviem, či to bolo tou spomienkou, alebo poznámkou o tom, že Maťovi chýba kamoš, ale nejako som zmäkol. Prikývol som s úškrnom.

"Poď ku mne, mama napiekla bohovský koláč, porozprávame. Hmmm?"

"Pred školou mám motorku."

"Tak dobre, poďme po ňu." Šli sme a v polovici cesty sa už trochu  aj rozprúdila debata. Nejaké kecy, čo sa dialo v triede, blbosti ohľadne jednej hry. Poznámky o Zelenoočku, ani o plese už nepadli. Nakoniec sa to celkom dalo a Pupuš vôbec neklamal, ten koláč bol fakt dobrý. Maťo mi dokonca dovolil si z neho neobmedzene robiť srandu a to je čo povedať. Takže Maťo, už je zas dobrý Pupuš.

Ahojte zase po dlhšom čase pokračovanie.😎 Malo by sa to v septembri zlepšiť....dúfam.😘😘 Vtedy bude aj ďalšia časť najskôr 😏😑 takže tak.
Maťo už je opäť kamoš.😉 A Sebo je napapaný 😋a trepú s ním divné pocity myslím😮😮