V tvojich očiach

Na izbe

Keď som šľapal ku penziónu, po slnečnom počasí už nebolo ani stopy. Obloha bola zatiahnutá. Vyniesol som ju na izbu a vybral sa do tej svojej po lieky. Zobliekol som bundu. Kontrola pachu. Uf! Pri tom nosení som sa riadne spotil. No, tak bude musieť asi chvíľu počkať. Prehodil som si tričko, rýchlo ešte antiperspirant. Umyl som si tvár a prehrabol s mokrými rukami vlasy. Kontrola v zrkadle. Fajn, no, môže byť. Schmatol som ešte tyčinky a pobral sa k nej. Zaklopal som a vošiel. Topánky už mala zobuté a bundu hodenú vedľa na posteli.

„Tak ukáž pozriem sa na to."

„Ale no, to nemusíš, už si poradím sama." Zazrel som na ňu.

"Pšššt, neprotestuj." Odula pery a pozrela vedľa na stenu. Ja som sa potichu smial. Pomaly som odviazal kotník.

"Hmmm, paráda, pekne si si ho vyvŕtla." Bol naozaj poriadne opuchnutý, na voknakšej strane oko malý balón, až to vyzeralo, akoby bol posunutý mimo. Aj ona sa nahla, aby sa na to lepšie prizrela. Hlavami sme sa takmer dotýkali.

"Môžem s ním skúsiť pohýbať, či je dobre v kĺbe?" Prevŕtala ma trochu vystrašeným pohľadom. Už som sa v ňom takmer strácal, akoby ma vťahoval dnu.

"Dobre, tak radšej nie." Pozrel som naspäť na kotník.

"Tak, skús." Teraz som pozrel prekvapene a vystrašene ja.

"Ale bude to bolieť." Začalo mi dochádzať, že to bude fakt veľmi bolieť a ja nechcem tú bolesť spôsobiť. A to, čo sa mi zdalo pred chvíľou logické, mi teraz vôbec tak neprišlo. Ona na mňa stále pozerala nekonečne zelene.

"Ja, napadlo ma, že ak nie je dobre zasadený, tak by som ho mohol napraviť, ale veľmi by to bolelo a mal by som to asi nechať na profesionálov. Možno by ti dali injekciu proti bolesti a čo ak je tam niečo zlomené......." mal som pocit, že tu vystrašene kokcem.

"Bastián, urob to!" Povedala to rázne a ja som ostal ako obarený. Strácal som sa v jej očiach a nedokázal sa od nich odtrhnúť. Jej nohu som stále držal pod kotníkom jednou rukou a druhou som jej držal chodidlo. Bez toho aby som prerušil pohľad som rýchlo rovno potiahol chodidlo, stisol kotník, či je v kĺbe a trochu ním pokrútil. V tom momente sa jej tvár skrivila v bolestivom úškrne, vyšiel z nej hlasný bolestivý ston a ona sa hodila dozadu na vankúš.

"Prepáč." povedal som s ospravedlňujúcim povzdychom. Zakryla si dlaňou tvár, asi aby som nevidel, ako jej vyhŕkli slzy.

"Tak toto si si asi užil." Precedila pomedzi zuby. Pousmial som sa. Nemala pravdu, vôbec sa mi nepáčilo jej spôsobiť bolesť, ale zbytočne by som sa teraz obraňoval. Napadla ma iná taktika.

"Ani nie. Bol by som radšej, ak by si stonala z iného dôvodu." Tľapla si druhou rukou po čele a nervne, dosť hlasno dodala.

"Ach, ty si........ ach!" Vyzeralo to komicky a mňa trochu prešiel ten zničujúci pocit, že som jej spôsobil bolesť. Zachichúňal som sa popod nos a začal natierať ten boľavý kotník. Krúživými pohybmi som to namastil z každej strany, aj chodidlo zospodu. Potom som to začal pomaly omotávať obväzom. Zelenoočko stále ležala, rukami si zakrývala tvár. Ja som sa s tým ošetrovaním vôbec neponáhľal. Keď som bol hotový , položil som jej potom opatrne nohu na posteľ. Zobral som druhú a začal vykasovať nohavicu. To ju prebralo a hneď sa posadila.

"Čo robíš?"

"Čo asi?! Idem sa pozrieť aj na to orýpané koleno."

"Je v pohode, nič mu nie je." Zaprotestovala a chytila nohavicu, že si ju stiahne nazad. Chytil som ju za ruky a so sladkým úsmevom pokračoval.